Dušan Dušek

VTÁK NA JEDNEJ NOHE

Vydavateľstvo Slovart 2003

Škoda písať o Dušekovi. Každá sebalepšia kritická intervencia zvonka tak trochu pripomína chytanie rieky do riečice: Dušekove texty sú také prosté, že sú nerozložiteľné, a také nerozložiteľné, že akýkoľvek sebaosvietenejší pokus o ich rozkladanie pripadá ako pokus o marenie výkonu autora, ktorého prekrásny talent pracuje vždy na doraz, aby ich urobil nerozložiteľnými a súčasne prostými. Veď práve v tom je to čertovo kopýtko literárneho kumštu: urobiť aj z tých najzložitejších zložitostí niečo dôverne známe, nespochybniteľné a hmatateľné, niečo, čo má tvar a hmotnosť, meno a príslušnosť. Prozaikovi sotva pomôžu kadejaké izmy a požičané inteligencie, ak nemá hmat na pohladkanie, zrak na pozeranie a sluch na počúvanie. Našťastie, nie je to Dušekov prípad. Dušek je nadaný hmatom, obdarený zrakom a vybavený sluchom. Jeho prózy hladkajú, vidia a počujú, pretože majú okrem toho aj srdce. Sú až nepravdepodobne presné, ale z ich askézy sa rodia najonakvejšie hostiny.

Dušek bol odjakživa triezvy, úsporný a stručný. No triezvosť, úspornosť a stručnosť v jeho útlej ,,vajíčkovej" knižke miniatúr Vták na jednej nohe dosahujú azda svoj vrchol. Zrelý muž sa tu spovedá z hriešnej hojnosti svojho života, ale jeho spoveď je nostalgická len do takej miery, do akej sa všetky stratené veci nevrátia na to miesto v Dušekových textoch, ktoré im autor skutočne prisúdil, hoci o ich patričnosti má sám pochybnosti. Aj v tejto knižke je pamäť, pripamätovanie si, prinavracanie stratených vecí, tvorivým rituálom, ktorý má moc obnovovať, regenerovať, znovuvytvárať. Hrdina či rozprávač Adam na začiatku stratí okuliare so zelenými sklami a spoľahlivými UV filtrami. Rozpráva o tom dovtedy, kým ich nenájde. A potom, motivovaný touto náhodou, rozpráva a rozpráva. Jeho rozprávanie je priam panoramatické, hoci je mimoriadne skúpy na slovo: mihajú sa v ňom ako v spúšti fotoobjektívu všetky dôležité veci prežitého života a zostávajú mnohovravné momentky, výrečné, hlbavé a najmä dráždivo zmyselné. Vypovedajú o existenciálnom smútku, o zabúdaní, ale najmä o radosti z každého záberu vytrhnutého z vražedného ticha plynúceho času. Rukolapné konkrétnosti víťazia nad časom i nad smutnými paradoxmi zabúdania. Stará známa doktorka Škorica (Adamova manželka) opäť vystupuje z lyrických oparov a stáva sa -- spolu s ostatnými účinkujúcimi ľuďmi a vtákmi (na jednej nohe vyzerajúcimi jar), s prchavými pominuteľnosťami, tromi vulgárnymi slovami, presne porátanými dierkami na tele a odeve, talianskym morom, rozhorčenou recenziou na knihu o zločinoch komunizmu, jednosmernou korešpondenciou zúfalo opustenej mizantropickej stareny i kolobehom ročných období -- bytosťou nanajvýš hmatateľnou, ba priam monumentálne konkrétnou podobou zduchovnenej lásky. Dušek naozaj prevracia lyriku naruby, hoci v jeho textoch o lyriku zjavne ide: nerozpráva o nej, nebľaboce, nepechorí sa, ale vytvára jej zdroje. Akoby zámerne prekračoval tie štádiá lyrizácie, v ktorých slová abstrahujú poéziu a v ktorých poézia zvysoka pohŕda materializáciou. A najlepšie to vidno na všadeprítomnej erotike: Dušek sa nebojí ostrejšieho slova, nehanbí sa za to, čo je pod perinou, a nevie sa netešiť z neprestajného objavovania faktu, že náš svet je založený na dotykoch a rozkošiach. Ešte aj striedanie noci a dňa, dní v týždni či období v roku má uňho erotický rozmer. Súčasne si však so všetkými dôsledkami uvedomuje, že prinajmenšom takým istým príznakom nášho sveta je prchavosť a pomíjajúcnosť. A tak mu je tento náš svet, jeho krajina a jej živé i neživé bytosti ,,možnosťou, aby v nej našiel prvé svetlo dňa a zachytil ho na svitaní, ktoré už nikdy neodíde z mramoru", ako sa jeho rozprávač v jednej sekvencii vyjadruje o práci sochára Bruška. A k tomu všetkému treba opäť prirátať Dušekov akoby rovno od úst odtrhnutý humor, čarovné sentencie plné veselých paradoxov, akoby odchytené priamo na ulici, a plno všelijakých drobných zázračností, akoby ušitých na mieru príbehom hovoriacim z duše každodennosti i do duše súčasníka, ktorý akosi pozabudol, že jeho perspektívy sú v pamäti a zapamätávaní si. A celkom na záver: metaforická ,,divadelná hra" o zabíjačke bez prasaťa v slzavom údolí naplnenom absurdným smiechom; hneď je jasnejšie, kto sme a kde sme.

Alexander Halvoník