Bavia ma žánre v stave rozkladu

Pred dvomi rokmi ti vyšla tvoja prvá zbierka poézie Deti Hamelnu. Dom pre Jeleňa je tak tvoj prozaický, nie literárny debut. Boli tvoje očakávania z nového debutovania iné, cítila si sa v tomto prípade už skúsenejšie?

O mnoho skúsenejšie som sa necítila, próza bola pre mňa o dosť náročnejšia svojím rozpätím a jazykovými nástrahami. Finalizovala som ju v trieštivom období prvej polovice tohto roka, keď sme ešte na začiatku roka boli zatvorení v domácnostiach a dávkovali vakcíny, potom sa našimi mestami prehnala utečenecká vlna a správy z Ukrajiny ma prirodzene zaujímali viac než hocičo, vrátane môjho prozaického debutu. Kniha sa nejako vyskladala dohromady a povedala by som, že je ozajstnou debutovou knihou; charakterizuje ju skôr dobrodružné hľadanie než zrelosť a neprekáža mi to.

Aké máš zatiaľ či už osobné, alebo literárnokritické odozvy? Zbieraš či sleduješ ich aktívne?

Najviditeľnejšie odozvy sú od bookstagramerov a bookstagrameriek – vyznačujú sa rovnakým nadšením ako pri väčšine nimi prezentovaných kníh, ostatne, tak vnímam bookstagramerské poslanie: pestovať nadšenie z literatúry. Opačná a pomerne jednoznačne negatívna odozva prišla z Literárneho kvocientu. Našťastie, na tom až tak nezáleží – asi by malo byť dôležitejšie, či niekomu tá kniha skráti cestu vlakom alebo ho upokojí pred spaním.

Ak by sme zjednodušene rozdelili literatúru na tú, ktorej dominuje prežitá skúsenosť, a tú, ktorej dominuje fikcia, tvojím štýlom je, zdá sa, druhá možnosť, svet fantázie. Je to tak? 

Nie nutne. Veľa z poviedkových motívov mám odpozorovaných, prípadne trochu prežitých. Na druhej strane, láka ma písanie až do sféry fantasy žánru a nielen toho. Mám rada „campy“ veci a žánre v stave rozkladu, keď sú už ich trópy celkom nasýtené sebareferenčnosťou na hranicu sebaparódie. Takéto hraničné polohy ma veľmi bavia. Mám v šuplíku jednu rozsiahlejšiu prózu, ktorá patrí skôr do sféry žánrovej literatúry a rozmýšľam, ako s ňou naložiť.

Príbehy, ktoré svojimi poviedkami rozprávaš, sú výrazne naratívne – majú svoj jasný začiatok, koniec, svoj oblúk aj vývoj udalostí. Ako veľmi je pre teba „dobré rozprávačstvo“ dôležité?  

Je to veľmi dôležité. Chcem, aby rozprávačský hlas bol autoritatívny, ale aj podvratný a nechával zadné dvierka otvorené alternatívnej interpretácii. Ak je rozprávačským hlasom postava príbehu, chcem, aby nebola vždy celkom dôveryhodná. Napríklad v poviedke Diera v zemi sa rozprávačke nedá veriť, lebo jej pohľad na svet je zjavne skrivený poverčivosťou. V poviedke Vlčia ves zase protagonistka v úvode ako akési motto deklaruje, že „žijeme v krásnom kraji“, že všetko v jej spoločenstve výborne funguje, „netreba povedať nič, čo stačí urobiť“ a podobne, ale mali by sme vedieť, že to naznačuje akúsi emočnú chudobu v kultúre a výchove tej komunity. Takže v zásade je mojím prianím, aby rozprávačstvo bolo komplexné a niekedy aj rozohralo hru s oddelením toho, čo sa naozaj deje, od toho, čo deklaruje rozprávačka či rozprávač. Študovala som filmovú vedu a veľmi ma nadchli neoformalistické analýzy nedôveryhodného filmového rozprávačstva, keď film ukazuje niečo, čo sa neskôr odhalí ako fikcia alebo lož.

Aký je tvoj „kompozičný kľúč“?

To asi neviem celkom pomenovať, snažím sa riadiť inštinktom. Ak sa pokúšam priveľmi racionalizovať, nefunguje to. Dôležité je dobre poznať prostredie a postavy, s ktorými pracujem. Nedávno som písala krátku prózu a zasekla som sa. Uvedomila som si, že svojimi postavami opovrhujem. To by samo osebe možno nebol problém. Myslím, že autor môže opovrhovať svojimi postavami. Problém je to, že svoje postavy musím veľmi dobre poznať. A opovrhnutie často vychádza z toho, že nepoznám a nerozumiem – lebo s poznaním prichádza porozumenie alebo aspoň ľútosť. Stotožňujem sa s tým, čo vravia (nezávisle od seba) spisovateľ George R. R. Martin a spevák Nick Cave, že zásadné v ich tvorbe je odpustenie a zľutovanie. To je pre mňa zaujímavé, lebo sa zdá, že žijeme v dobe, keď už zľutovanie nie je možné – z hľadiska kultúrnych konfliktov aj rozvratu v prírode spôsobeného ľuďmi. Ale zľutovanie je tak vitálny koncept, v umení aj v náboženstve, že by sme naň nemali zanevrieť.

Na druhej strane – tvoje rozprávanie je jasné, dej sa dá sledovať zreteľne, no jeho logika vytvára množstvo „miest nedoručenosti“. Pracuješ s mnohovýznamovosťou svojich poviedok vedome?

Ako som už naznačila vyššie, áno, takýto zámer je dôležitý. Asi je to nevyhnutné, lebo v prvom pláne udalostí majú moje poviedky jasnú hraciu plochu. Nie všetky úkazy mnohovýznamovosti však môžu vzniknúť vedome.

Pracuješ s ňou vedome vo vzťahu k čitateľovi? Je pre teba dôležité, aby si čitateľ vedel tvoje texty dotvárať?

Dotváranie v literatúre musí byť umožnené, hoci ja som trochu taký fatalista a diktátor a rada by som mala všetko pod kontrolou. Tá kontrola sa v momente kontaktu s čitateľom stratí. Baví ma používať literatúru na postulovanie rozličných právd, respektíve pravdivostných tvrdení, dávam ich do úst svojim protagonistkám, ktoré ich ťarchu ledva unesú – ako poznamenala v Literárnom kvociente Marta Součková. Ale zaujíma ma aj ten moment, keď sa tieto pseudofilozofické teorémy stávajú len takým tliachaním, a hranicu medzi tliachaním a osvietenou rozpravou nie je možné vyhmatať.

Tvoja „poetika otvorených významov“ je kompatibilná aj s tým, aké bizarné ľudské osudy vytváraš. Zaujíma ťa na ľuďoch hlavne ich bizarnosť? A ktorá postava z knihy Dom pre jeleňa je podľa teba najčudnejšia?

Možno najčudnejšia je Ališa z poviedky Diera v zemi, jej jediným cieľom je nájsť si ženícha a vydať sa. Ak je to takto osamotené, je to celkom čudné želanie. Spomedzi dedinských próz Václava Pankovčína si spomínam na poviedku, kde bola taká ženská postavička, ktorá túžila po svadobných šatách. V prípade mojej poviedky je tento sen posunutý do nebezpečnej posadnutosti, ktorá si pritom zachováva akýsi detsky hravý rozmer. V čase písania bolo pre mňa dôležité, že na pozadí tohto sebeckého úsilia sa odohrával ešte vojenský konflikt, ktorý bol príliš veľký na to, aby ho rozprávačka Ališa vedela poriadne vnímať nieto ešte prerozprávať, a na tom sa celá tá poviedka láme ako skoro nerozprávateľná. Takže som sa tešila z toho, že som rozprávačstvo zverila postave, ktorá nemá dispozície na to, aby mohla rozprávať o všetkom, čo sa okolo nej deje. Trochu som sa s ňou aj vedela stotožniť a možno sa dokáže aj niekto z čitateľstva – vo veľkých spádoch osudu, nehovoriac o geopolitických udalostiach, sme často stratení a napriek všetkému, čo sa deje, dokážeme vnímať a prežívať iba vlastné malé ciele.

Prejavuje sa nejako v tvojich prózach aj tvoja poetická skúsenosť?

Myslím, že prózy, ktoré budú mať viac v úvodzovkách básnických kvalít, prídu u mňa možno neskôr. Tieto poviedky vznikali väčšinou predtým, než som začala poriadne písať poéziu, a majú taký literárne naivnejší základ, ešte v nevytrénovanom detskom písaní.

Dom pre jeleňa evokuje vplyvy lyrizovanej prózy, prózy naturizmu či magického realizmu. Aký je tvoj vzťah k týmto literatúram?

Mám dačo načítané z kánonu magického realizmu, ale nie som veľkou znalkyňou. Skoro sa mu už vyhýbam, lebo sa nechcem príliš nechať ovplyvniť a zaškatuľkovať v tejto referencii, ktorá, samozrejme, nemôže pri apropriácii na prostredie slovenského vidieka celkom fungovať. Budem veľmi šťastná, ak si v živote vyhradím priestor pre viaceré rozsiahle knihy Tolstého, ktoré ešte nemám prečítané. Tento vzor je  pre mňa z hľadiska tvarovania postáv možno silnejší. Aby som nespomínala len tie hegemonickejšie literatúry, myslím, že veľké inšpirácie a zážitky ma čakajú v prózach viacerých afroamerických autoriek 20. storočia, ktoré sa chystám načítať.

V literárnokritických diskusiách už odzneli hlasy, že mýtizačná literatúra môže byť novým trendom. Píšeš trendy literatúru? Či dokonca, nie si jej trendsetterkou?  

Dedinské poviedky som písala ešte v čase, keď neboli trendy, ale teraz som už prirodzene súčasťou nejakej trendovej vlny. Z hľadiska predaja kníh je to dobré, lebo veci sa predávajú, keď sú pospolu – niekomu sa zapáči napríklad Alena Sabuchová a povie si, že si chce prečítať niečo ďalšie, prostredím alebo poetikou podobné, a tak sa môže dostať k mojej knihe – aj keď sa nechcem s Alenou porovnávať. Rovnako to má aj svoje nevýhody – v tvorbe obrazu o autorovi a autorke, ktorý potom môže byť ťažké prekonať niečím iným.

Jazyk tvojich próz, ktorý môže na niekoho pôsobiť ako z iného storočia, bol pre mňa skutočným zážitkom. Ako vyzerala tvoja práca s jazykom? Archaizovala si svoje texty spätne alebo jazyk určoval smer tvojho písania?

Mám pocit, že je to relatívnejšie, než sa môže zdať. Ja som vyrastala v prostredí, kde bol taký jazyk bežný a do veľkej miery stále je. Zanietene som počúvala rozhovory rodičov so starou mamou a najväčšie „perly“ som si zapisovala do špeciálneho zošita; niekedy som si viedla zápis celých rozhovorov – v tom čase som nemala k dispozícii žiadne nahrávacie zariadenie. Pri korektúrach knihy sme s editorkou a jazykovou korektorkou narazili na pár slov, ktoré sa ocitli na hrane – pre mňa boli obyčajné a použiteľné v každodennej reči, ale pre niekoho mimo mojej lokality mohli byť neznáme, alebo mohli pôsobiť knižne. Mám tendenciu tieto editorské rozhodnutia vo väčšom meradle vnímať ako taký malý zápas o regionálnu literatúru a miesto pre reprezentáciu regionálneho jazyka.

Keď som vyrastala, už na základnej škole nás učiteľky varovali, že akonáhle prídeme na strednú školu, máme zanechať svoje strečnianske nárečie a hovoriť, a najmä písať, spisovnou slovenčinou. Nárečie bolo nielen nevhodné, ale bolo akoby aj akýmsi odhalením toho, odkiaľ sme prišli do mesta. Ja v nárečí určite nepíšem, ale tie hranice toho, čo sa považuje za archaické, mám určite posunuté. Podľa mňa je však dôležité povedať, že čo niekto z Bratislavy považuje za starobylé, ja môžem vnímať ako každodenné prostriedky.

Čo sa týka obsahovej stránky, mňa osobne viac ako mýtizácia zaujalo niečo, čo som si pomenoval „tematizácia pofidérnych rodinných konštelácií“. Z tohto hľadiska sa mi poviedky tvojho debutu zdajú neuveriteľne ľudské. Komunikujú práve týmto spôsobom s našou súčasnosťou?

Zaujímajú ma všelijaké vzťahy, nielen rodinné, ale všeobecne také, kde sú ľudia spútaní konvenciami alebo všeobecne v dôsledku banálneho osudu a musia spolu žiť. Bavia ma aj rozvetvené rodiny. Pochádzam z veľkých rodín, ale nemám skúsenosť takej veľmi zomknutej veľkorodiny, aké sú bežné v rómskych spoločenstvách. Niekedy je pre mňa literatúra aj náhradným priestorom na rozohratie vzťahov, ktoré sama nemám. Týka sa to veľkých zomknutých rodín, ale aj rôznych vzťahov, ktoré si nemôžem dovoliť. „Pofidérne rodinné konštelácie“ sú však výstižné.

Keď som rozmýšľala, čo je taká zásadná tematická línia, ktorá prepája poviedky knihy, ukázal sa mi opakujúci sa motív odcudzeného muža alebo otca, ktorého láka iný svet do takej miery, že ho odnesie preč. Či už je to muž – vlk, jeleň, alebo vojak. Pôvodným zdrojom je rodinný príbeh o dedovi, ktorého som nepoznala a ktorý, pre mňa ako dieťa záhadne, zmizol zo sveta. Používam teda mýtické rozprávanie na popísanie vecí, ktoré sú skutočné, ale bežným jazykom sa nedajú celkom zachytiť alebo je to zakázané.

Daniel Domorák (1990)

Vyštudoval na Trnavskej univerzite pedagogiku, učiteľstvo slovenskej a nemeckej literatúry. Pokračoval ďalej do Ústavu slovenskej literatúry SAV, kde sa stal súčasťou tímu venujúceho sa novej, existenciálnej a performatívnej poetike. Je autorom knihy Stimuly existencie. Tvorivo sa podieľa na produkcii autorského divadla, literatúry a hudby v nezávislom zoskupení DEMOscéna, v kultúrnom centre Malý Berlín či na Hrade Červený Kameň.

Foto: Jiří Zykmund