Rozhovor s arabistom Jánom PAULINYM

Rozhovor s arabistom Jánom PAULINYM

Kniha je veľmi starý a čarovný vynález

Prof. PhDr. Ján Pauliny, PhD., (1939), najvýznamnejší slovenský arabista, pôsobí na Katedre klasickej a semitskej filológie FF UK v Bratislave nepretržite od roku 1961, keď ukončil štúdium arabčiny a angličtiny na UK v Prahe. Prednášal na viacerých európskych a amerických univerzitách aj v Káhire, publikoval množstvo odborných štúdií, článkov a publikácií, ktorými obohatil našu kultúru o poznatky z orientálnych literatúr a kultúr (Život v ríši kalifov, 1972; Arabi – vládcovia Stredomoria, 1976; Kniežatá púšte, 1978; Samarkand a Buchara, 1979; Abu l-Hasan al-Kisá’í: Kniha o počiatku a konci a rozprávania o prorokoch, 1980; Objavenie Arábie a prvé kroky do východnej Afriky, 1983; Ibn Sirín: Snár arabských mudrcov (Muntachab al-kalám fí tafsír al-ahlám) 2 diely, 1996; Arabské správy o Slovanoch (9.–12. storočie), 1999; Ibn Ishák: Život Mohameda, Posla Božieho, 2003). Vo svojej prekladateľskej činnosti sa štvrťstoročie venoval kompletnej zbierke slávnych arabských príbehov Tisíc a jedna noc. V jeho preklade s  poznámkami a úvodnými štúdiami vyšli najskôr v troch dieloch vo vydavateľstve Tatran (1987, 1989, 2003), na podnet vydavateľstva Ikar dokončil celú 7-zväzkovú sériu. Slovensko tak patrí k niekoľkým krajinám na svete, ktoré majú toto základné literárne dielo preložené celé. Roku 2003 Jánovi Paulinymu udelili Cenu Jána Hollého za umelecký preklad.

* V ankete Moja naj kniha sa Slováci vyjadrujú, čo najradšej čítajú. Ktoré knihy poznamenali vás?

– Najsamprv bol Popelvár najväčší na svete, rozprávková knižka, ktorá mala červenú väzbu a na nej bol nakreslený Popelvár na koni. To som ešte nevedel čítať, a preto som krásnu väzbu iba hladkal. Neskôr Ostrov pokladov od R. L. Stevensona. Bol to preklad ešte z prvej republiky v „československom jazyku“. Prečítal som ho hádam desaťkrát a prečítam si ho znova, keď naň sem-tam natrafím v knižnici. Dnes sa často vraciam k ruským autorom, k Švejkovi a najmä k Donovi Quichotovi.

* A čo sa čítalo u Paulinyovcov? Váš otec, jazykovedec Eugen Pauliny, mal na literárne dielo zaiste vysoké nároky.

– Otec najradšej oddychoval pri detektívkach. Mal nimi zapratanú celú pracovňu. Hneval sa, že Slováci ich nevedia prekladať. „Nemáme tradíciu,“ hovorieval. Preklady boli naozaj zlé, amatérske, nepresné, o triedu aj dve horšie než české preklady detektívok. Krivdil by som však otcovi, keby som nepripomenul, že čítal aj slovenských klasikov. Veď o nich napísal knihu a štylistické rozbory. Mal rád napríklad Jána Kalinčiaka, Jozefa Gregora Tajovského, Mila Urbana, Dobroslava Chrobáka. Mnohí spisovatelia a básnici z jeho generácie boli jeho priateľmi. Zo spisovateliek si najviac cenil Timravu. Raz som ho však počul, ako si šomral po prečítaní jednej Timravinej novely: „Zatrpknutá stará dievka.“ To patrilo spisovateľke... Mal rád aj Margitu Figuli – pani Figuli osobne a jej Tri gaštanové kone. Mama rada čítala francúzsku, ruskú a inú beletriu. Mala doma malú francúzsku knižnicu. Pamätám si, že mi rozprávala, ako ju vydesil F. M. Dostojevskij, keď čítala jeho Bratov Karamazovovcov ako trinásťročná gymnazistka. „Nemohla som spávať, keď som to dočítala,“ povedala mi. „Karamazovovci boli zlí, len Aľoša bol dobrý.“ To bolo moje prvé poučenie o Dostojevskom.

* V čase vášho dospievania, bez televízie, DVD a internetu sa písané slovo predsa len vnímalo inak a zrejme vás formovalo.

– V detstve, keď som trávil prázdniny u starých rodičov v Turčianskej Blatnici, skryl som sa v prednej izbe s knihou a čítal som. Sedel som na starosvetskom diváni a nik ma nevyrušoval. Starý otec bol pred prvou svetovou vojnou v Rusku aj s bratom a tam spolu obchodníčili. Veľa Blatničanov malo obchody v Rusku, aj na Sibíri ďaleko za Uralom. To boli tí majetnejší. Chudobnejší šli šífom, ako vraveli, do Ameriky. Keď v Rusku vypukla revolúcia, starý otec už bol doma, neviem vlastne prečo tak skoro, ale to mu zachránilo život. Blatnickí obchodníci v Rusku prišli v revolúcii o majetok, ale ostalo im aspoň to, že boli panslávi a asi aj tolstojovci, lebo starý otec mal všetky dôležité knihy od L. N. Tolstého doma. Mal aj F. M. Dostojevského a iných autorov, ale aj Alexandra Dumasa a Joža Nižňanského. Tí dvaja boli doménou mojej starej mamy, najmä Gróf Monte Cristo a Dobrodružstvá Mórica Beňovského.

* Naozaj pestrá, bohatá knižnica na malú stredoslovenskú dedinku...

– Áno, chcem tým povedať, že Blatnica nebola za „starej vlády“ (tak sa vraj hovorilo maďarskej vláde pred prvou svetovou vojnou) nejakou zadubenou dedinou. Mnohí Blatničania si to azda ani neuvedomovali, lebo za komunistov spokojne zbúrali Matúšovi Dulovi a jeho rodine dom i hospodárske budovy, a tak ostali Dulovcom v Blatnici iba honosné pomníky na miestnom cintoríne. Táto socialistická pohroma však nepostihla iba dulovské majetky, ale všetky, ktorých majitelia mali buržoázny pôvod. Aby som sa však vrátil ku knihám: v starorodičovskom dome som sa naučil čítať beletriu. Lebo na to treba mať čas a pohodu. Len vtedy môže mať človek pôžitok z čítania, a nie v prípade, keď musí zháňať anglických autorov po celej Prahe a čítať ich narýchlo v električke.

* Na čo narážate?

– Na „povinné“ čítanie. Mali sme ho na anglistike v Prahe. Ako podmienku na skúšku z anglickej literatúry bolo treba prečítať dosť veľa otravných titulov – ale dôležitých pre vývin anglickej prózy! Najhoršie bolo, že anglické knihy sa nedali zohnať (veď boli päťdesiate roky) a tie zo seminárnej knižnice boli vypožičané. Ak sa mi náhodou nejaký Dickens dostal do ruky, pochopil som, že anglická realita je inakšia ako tá naša. To sa mi potom zišlo pri pobytoch v Oriente. Povinné čítanie (ktoré vraj jestvuje aj dnes) vo mne nevyvolalo lásku k anglickej literatúre.

* Nemožno sa venovať egyptológii v Žiline, nemožno byť orientalistom bez kontaktu s Orientom. Ako sa vám darilo vycestovať do Orientu pri obmedzených možnostiach cestovania za socialistického zriadenia, keďže ste navyše ani neboli členom KSČ?

– Vycestoval som do Orientu po prvý raz v šesťdesiatych rokoch. Vtedy bola uvoľnená atmosféra. Aspoň sa to teraz tak vraví. Ale pred prvým odletom do Káhiry som musel ísť na Ministrestvo školstva do Prahy a tam mi dôrazne vysvetlili, že Egypt je plný agentov CIC a CIA a že musím byť bdelý, s nikým nenadväzovať kontakty, nezhovárať sa s nikým, kto rozpráva po anglicky. Lenže v Egypte hovoril každý nosič na letisku tzv. „koloniálnou angličtinou“, kým mojej arabčine nik nerozumel.

* Aká bola vtedy v Egypte politická klíma?

– Egypt bol v 60. rokoch jedinou arabskou „socialistickou“ krajinou, ktorej prezident Násir spolupracoval so Sovietskym zväzom a s Československom. Bolo to najmä preto, lebo sme mu dodávali zbrane. Preto sme sa tam, my štipendisti, mohli dostať. Egypt bol skoro ako Castrova Kuba, s tým rozdielom, že Kuba bola znútra a navonok červená, kým Egypt iba navonok. Všetky arabské noviny vychádzajúce v Káhire hromžili na komunistov, že sú to ateisti, že utláčajú moslimov a podobne. Spomínam si, že po príchode do Káhiry nás na našom veľvyslanectve upozornili, že budeme vypĺňať veľa arabských formulárov, lebo v krajine je veľká byrokracia. Každý arabský formulár mal kolónku „náboženstvo“. Tam že nesmieme napísať „bez vyznania“, ale treba písať „kresťan“,  masíhí, lebo ateista je v Egypte menej ako pes, a pes, ako je známe, je nečisté zviera.

Štipendiá sme mali nízke, asi štyridsať eur, ale vyžiť sa dalo. Chlebové placky a ovocie boli neuveriteľne lacné.

* Čo vás zaujímalo viac? Literatúra alebo jazyk? Kedy ste začali rozmýšľať o tom, ktorým smerom sa uberie vaša vedecká práca?

– Vždy ma to ťahalo skôr k literatúre a ku kultúrnym dejinám. No v orientalistike je hľadanie cesty, teda témy k práci, povedzme dizertačnej, oveľa ťažšie ako vo vlastivedných alebo v európskych disciplínach. Problém nie je len v jazyku – lebo arabčina je veľmi ťažký jazyk, v mojich mladých časoch u nás takmer bez tradície výučby – ale aj vo svojráznosti Orientu. Vládli a vládnu tam iné hodnoty, postoje, svojská filozofia života daná zväčša islamským svetovým názorom. Veľké západné krajiny, a nielen veľké, ale aj malé, napríklad Holandsko, Belgicko, Švédsko, si orientalistiku systematicky budovali a budujú už niekoľko storočí. Súviselo to, prirodzene, najmä s ich koloniálnymi a obchodnými záujmami. Tie boli prvoradé. Praktické záujmy a vedecký výskum sa však s nimi úzko prelínali. U nás nič také nejestvovalo, preto aj predpoklady na seriózne štúdium Orientu boli malé.

Témy k práci som si vyberal počas dlhších i kratších študijných pobytov v Oriente. Najsamprv len opatrne, potom už odvážnejšie. V Káhire boli jedinečné knižnice, napríklad v knižnici Literárneho ústavu Filologickej fakulty Káhirskej univerzity sa dali nájsť všetky dôležité knihy k staršej arabskej literatúre a k dejinám. Nielen arabské, ale aj v európskych jazykoch. Možno si to vysvetliť tým, že Káhirskú univerzitu pomáhali začiatkom 20. storočia zakladať Európania a aj riaditelia knižníc boli európski orientalisti. Sústredil som sa na starú stredovekú literatúru. Nielen preto, že som v stredoveku videl čosi tajomné, ale stredovek, najmä východný, bol tak ďaleko od nás, od našej „reality“... bol takmer „rozprávkový“. Znamenalo to veľa. Svoje práce (referáty, štúdie) som vôbec nemusel prispôsobovať ideologickým požiadavkám doby. Inými slovami: Neboli napísané z marxistických hľadísk a neboli napísané ani po slovensky, ale v cudzích jazykoch, takže ich nijaký náš „cenzor“ nečítal. Malo to aj svoje nevýhody. Doma ma zato nik nepochválil, vedecké a pedagogicko-vedecké tituly som získaval ťažko a po rokoch... Nebol som v „línii“, ale neľutujem. Aspoň sa nemusím hanbiť za svoju robotu ako mnohí moji kolegovia z FFUK, ktorí si dnes z opatrnosti a z „hanblivosti“ uvádzajú iba svoje práce po roku 1990.

* Literárne pamiatky z obdobia raného stredoveku sú zachytené len v rukopisoch. Vedieť čítať rukopisy, to už je samo osebe veľmi náročné. Ako ste si s nimi poradili?

– V Európe dnes už čítajú staré rukopisy už iba archivári a historici. V Oriente je to inak. Tam prišla kníhtlač až v 19. storočí, dovtedy sa všetky knihy odpisovali ručne. Preto je stará literatúra zachovaná v rukopisoch – čitateľných, menej čitateľných, neúplných, poliatych vodou a dohryzených myšami, na zlom, a aj na výbornom papieri a na papyruse. Slovesné skvosty sa nachádzajú v knižniciach, ktoré sa ponášajú na sklady starého papiera. Pre Európana je návšteva takejto knižnice zážitkom. A nezabúdajme na rituál požičiavania rukopisov zaviazaných v koži: Nosí ich na stôl mĺkvy sluha, ktorý vie, že dostane za každý rukopis, niekedy aj za každé fólio, bakšíš – pár piastrov na kávu a cigarety. Prostredie v takejto knižnici je posvätné, jedna žiarovka musí stačiť na osvietenie priestoru pod stredovekou kopulou (kaz si oči, ako chceš!), potichu bzučia muchy a z rukopisov dýcha mágia stredoveku: duchovia, rytieri, králi, princezné, aj obyčajní ľudia. Človek tam zistí, že kniha je veľmi starý a čarovný vynález.

* V posledných rokoch Filozofická fakulta UK zaznamenáva veľký záujem mladých o štúdium arabistiky. Nakoľko je pre nich, z hľadiska uplatnenia, toto štúdium perspektívne?

– Záujem o štúdium na našom odbore bol vždy veľký. Študentské roky sú pre každého najkrajšie, najmä keď vie, že môže vycestovať, kedy chce a kam chce. Myslím, že našim študentom sa zo štúdia najviac páčia práve zahraničné pobyty v arabských krajinách. Tam je totiž život veľmi pestrý a každý deň zažijú niečo nové, jedinečné, nečakané. A naučia sa veľa takých vecí, ktoré im my na vysokej škole sprostredkovať nemôžeme. Keď sa priblíži koniec štúdia, príde akási kríza, neistota z budúcnosti. Absolventi si kladú otázky: Ako sa uplatním? Čo robiť? Ako a čo zarobím? Túto odpoveď im nik z učiteľov nemôže dať.

* Dosiahli ste výrazné úspechy nielen vo vedeckej práci, ale aj v umeleckom preklade. Venuje sa niekto z vašich poslucháčov prekladaniu? Predsa len z hľadiska finančného ohodnotenia je napríklad tlmočenie či práca v službách ministerstva zahraničia výhodnejšia...

– Prekladajú viacerí naši absolventi, aj študenti. Prekladajú dobre, pokiaľ to môžem posúdiť. Výsledkom je aj osobitné číslo Revue svetovej literatúry z minulého roku venované modernej arabskej literatúre. Oceňujem, že naši absolventi modernú arabskú literatúru aj priebežne čítajú a pripravili z nej pekné diplomové práce. Pretože arabský svet je veľký, prekladať je čo. Tento pokrok je aj výsledkom toho, že môžu slobodne cestovať, majú európske pasy a dobrú valutu v rukách. Zásluhu však na tom má aj moja mladá kolegyňa Zuzana Gažáková, ktorá ich k tomu takisto vedie.

Anna Blahová

Foto Peter Procházka