Rozhovor s literárnym vedcom Jaroslavom Džoganíkom

Rozhovor s literárnym vedcom Jaroslavom Džoganíkom

Bez zádrapčivých reflexií

V užhorodskom vydavateľstve Mystecka Linija vyšla v slovenčine s ukrajinským a anglickým resumé monografia Epické impresie venovaná súčasnej ukrajinskej próze na Slovensku. Jej autor, literárny vedec a pedagóg Jaroslav Džoganík, v nej analyzuje literárnu tvorba, ktorá vzniká na tom istom teritóriu ako slovenská, ale predsa má svojrázne farby a odtiene.

* V práci sa zameriavate na epické diela z posledných dvoch desaťročí, uvádzate ich však v kontexte tvorby od 60. rokov predchádzajúceho storočia. Na základe akých kritérií ste si vyberali autorov, ktorých diela kriticky interpretujete?

– Pri výbere autorov som vychádzal predovšetkým z kvality ich tvorby, okrem konštantných zložiek literárnosti je pre mňa dôležitá aj prítomnosť autentických umeleckých prvkov v jednotlivých textoch. V krátkych epických formách v súčasnosti pulzujú rozhodujúce vývinové prúdy bez výraznejších synkretických prítokov. Na jednej strane sú to diela, ktoré sa vyznačujú estetickou výnimočnosťou, na druhej strane narážame na priamočiary záznam reality.

 * V monografii používate pojem „koreňománia“. Tvrdíte, že tematická opozícia dedina – mesto sa naplno rozvinula v 70. a 80. rokoch do „koreňománie“, vyživujúcej problémové zázemie prózy. Čo je jej typickým znakom?

– V tematickej a motivickej rovine sa prízvukovali rodové a sociálne korene. Ak má literatúra zobrazovať či anticipovať najrozličnejšie variácie možného v živote a cez ne burcovať kolektívne svedomie, ak má umeleckým vyjadrením nastoľovať otázky identity a zachovania morálneho posolstva minulosti dnešku, je „koreňománia“ produktívnym javom. Vychádzame pritom z názoru, že základným menovateľom smerovania umeleckej tvorby ku koreňom má byť hodnotenie protirečení životných hodnôt, pochopenie a precítenie osobnej autenticity človeka. Ide o to, ako zameniť predsudky o upevňovaní a odumieraní koreňov presvedčivou umeleckou výpoveďou. Tam, kde sa „koreňománia“ zameriava na rozličné podmienky dedinského a mestského životného štýlu, má predpoklad stať sa tematickým priemetom celej ukrajinskej prózy na Slovensku.

* Ako jeden z vývinových modelov ukrajinskej literatúry na Slovensku naznačuje podľa vás aj dielo Evy Bissovej.

– Nie je to náhoda. V strede epického záujmu Evy Bissovej je psychologická kresba človeka z okraja spoločnosti a neprikrášlené zhodnotenie existenciálnej podstaty jeho všedného života.  Eva Bissová sa ukázala ako introspektívna analytička individuálnych životných osudov, v ktorých „všetko býva ináč, ako má byť“. A nezáleží na tom, či sú súčasťou malých alebo veľkých udalostí, pretože všetky vplývajú na protirečivosť ľudského indivídua. Rozhodujúcim pre ňu je obraz konkrétnej sociálnej situácie a koncentrované prežívanie pocitov, citov a vášní. Jej úsilie vidieť človeka v reakciách na životné anomálie je prítomné tak v zabudnutej karpatskej dedine, ako aj v krajne vypätom veľkomestskom živote. Zložito komponované príbehy svedčia o kombinačných schopnostiach Evy Bissovej. Jej osobitný typ krátkej prózy je inšpiračným impulzom v hľadaní jej hodnotového zázemia. Bissová sa vymanila z područia zaužívaných ideových a estetických postupov a prišla s novou dynamikou a razanciou výpovede. Prostredníctvom jednej z postáv vyjadrila svoj tvorivý a životný postoj: „Dni a hodiny, ktoré nezanechali v duši žiadnu odozvu, patria do nášho umierania.“

 * Ako sa odrážajú spoločenské zmeny po roku 1989 na estetických tendenciách ukrajinskej literatúry na Slovensku?

– Zreteľne sa presadzujú postmoderné uvoľnené tendencie „buričských“ nálad 60. rokov minulého storočia, smerujúce k nemému protestu cez narúšanie naratívnych štruktúr, intelektualizáciu myšlienky, parodovanie prejavov životných anomálií a vyzdvihovanie ich náhodnosti, neemocionálny (skeptický) posmešok nad súčasnosťou í budúcnosťou. Prirodzene, spolu s jednotiacimi formálnymi a obsahovými znakmi literárneho procesu existujú deliace typologické črty individuálnych poetík.

 Ivan Jackanin