Vyhľadávanie
Precitnutie
Čo v ten deň pocítiš,
povedal som si,
z dneška už nevrátiš
späť v čase.
To všetko sú veci,
z ktorých sa nohy podlamujú
v ¾ takte.
Asfodélové lúky
a na nich Bebé, Ronaldinho,
Pelé, Cruyff
naháňajú tú hlavu medúzy
ešte mokrú od rosy.
Kvitnú háje za riekou Styx,
pelikány vylietajú z erbov
do pustých ulíc New Yorku
a sendvič, ktorý ti podá
automat,
je dávno plesnivý.
Tvoja dávka liekov otrávila
spodné vody.
A toto mi je načo,
pýta sa (ktosi)
a kladie dlane na volant
(čo sa zasekol).
Včiel niet. Kvety ležia
spálené vedľa lícnych kostí
Miss Universe.
Sirény hučia. Miesto vtákov
spieva rádio: stú reprízu Wellsa,
tentoraz naživo.
A ty sa vraciaš z baru,
trochu pripitý, krásku prehneš
cez múrik, nech sa vyvracia.
To, čo sa ti mihne zrakom,
je len reflex.
Kolotoč sa krúti ako šialený,
s deťmi čo zostarli,
došediva.
Pohár vody,
prosíš u dverí,
choďte preč,
slová, za dverami.
Druhým brehom zostupuje bôžik,
zaspieval vták,
čierne ústa pohltila tma.
6:66
Koľkokrát som sa prebudil
s kyticou ruží
pre teba.
Jednou nohou
vo dverách spánku
som sa s tebou miloval.
A potom opäť zaspal.
Ale báseň napísaná
ležala na nočnom stolíku.
Vlastizrada v sne
sa odmeňuje povýšením.
Národy ako kocky
vrhnuté proti sebe,
tri šestky
a potom dlho nič,
iba naskakujúce čísla
na bankovom účte.
Dávno neplačem.
Vieš, že o pohybe
nočného vtáctva medzi stromami
a rozmiestnení tiel
na šachovnici
rozhodujú silní hráči.
Každým okamihom prebudenia
je rieka hlbšia.
Stopy, v ktorých som uviazol
mi zabraňujú v pohybe,
rastiem dovnútra,
ako sen do sna.
Hluk za oknom nám pripomína
vlastnú smrteľnosť.
Ešte stále po tebe túžim,
ale milovať sa s tebou nedokážem.
6:66
svieti čas na budíku.
Idol
Nestal som sa Bohom
preto, aby som sa riadil
vašimi názormi.
Budete tu sedieť,
mlčať
a zabíjať.
Dobre vám radím:
Konajte svoju prácu
s pozornosťou,
bdelým uvedomením,
radostne,
oddaní vyšším záujmom,
s vierou v lepší svet.
Nevšímajte si heslá a manifestácie:
Zabíjajte
s pokorou, ale odvážne,
bez pochybností,
nech vás viera a nádej ženú vpred,
k novým vojnám, genocídam, hladomorom.
Nebojte sa moru, chorôb, smrti ani obezity,
to všetko sú len mená vášho smútku,
ktorého vás zbavím
násilím, dôverou a láskou.
Takto vonia požehnanie.
Vedeli to vaši mocní,
viete to i vy.
Iba smrť vás vyslobodí
z otroctva,
do ktorého som vás uvrhol.
Ani smrť vám však nepomôže
vravieť ku mne
slobodným hlasom:
To je to, čo nikdy nespoznáte –
vôľa bohov.
A teraz mlčte, seďte tu
a zabíjajte,
vaše klávesnice sú horúce
a čakajú na ľudskú krv.
Chcem jej veľa,
viac, oveľa viac,
než znesie vaša zem,
viac, oveľa viac,
než znesú nebesá,
viac, oveľa viac,
než mi môžete priniesť
a zaprieť svoju vlastnú.
