Vyhľadávanie
DOMOV
Tuláčik bol malý psík. Narodil sa svojej mame. Bol naozajstný, ryšavý a neobyčajne smiešny. Kamkoľvek sa rozbehol, vždy sa zatúlal. Raz sa rozbehol domov – a aj tak sa zatúlal. Našli ho spať na ceste. Bol schúlený a vyzeral ako ryšavé klbko vlny.
„Ááááách,“ zívol si Tuláčik, keď sa zobudil. „Som práve na ceste,“ povedal.
A túlal sa ďalej, akoby sa nechumelilo.
Ale raz sa zatúlal obzvlášť ďaleko.
A stratil sa.
„Uááááá,“ rozplakal sa Tuláčik, pretože všetko bolo strašidelné. Pretože mu bolo zima. Pretože mu bolo smutno.
„Uááááá,“ plakal Tuláčik, kým nezaspal.
Snívalo sa mu o štrbine v skale. Len-len že ho neprivalila. Snívalo sa mu, ako sa cez štrbinu prepchal na druhú stranu. Len-len že tam neuviazol. Snívalo sa mu, ako bežal za čímsi úžasným. Bolo to hrozne namáhavé.
Potom sa zobudil.
Keď Tuláčik otvoril oči, uvidel slnko a Kláru.
Klára bola malé dievčatko. Práve písala do trávy svoje meno. KLÁRA.
„Keby neboli kaluže také hlboké, keby som nemal také krátke nohy a keby som bol o trošičku bližšie, určite by som videl voľačo úžasné!“ vzdychol si Tuláčik.
Vtom si spomenul, aké bolo v noci všetko strašidelné. Ako mu bolo zima. Ako mu bolo smutno.
A povedal Kláre: „Poďme rýchlo domov.“
Klára práve písala posledné písmeno A.
„Ale ja neviem, kde TO JE,“ povedala.
„To je jednoduché,“ povedal Tuláčik. „V takom dome, čo má okná, dvere a komín na streche. Pred domom je záhrada. V záhrade je strom. A okolo záhrady je drevený plot.“
Klára chvíľu hľadela na trávu, z ktorej vietor odvial jej meno. Potom sa pozrela na Tuláčika.
A rozbehla sa domov.
Keď došli, bola už tmavá noc. Ale na oblohe svietil veľký mesiac a všetko osvetľoval.
Tuláčik sa dobre poobzeral.
„Úžasné!“ zvolal, keď obehol Klárin domček. „Aj okno je umyté. Aj dvere sú v poriadku. A v plote nie je ani jedna diera.“
Na oblohe zasvietili hviezdy. Klára si sadla na schody pred dom. Tuláčik si sadol Kláre na kolená a schúlil sa.
A skrútil sa do klbka.
„Klára,“ povedal odrazu Tuláčik. „Vieš, ktoré meno sa mi najviac páči?“
„Určite Merilyn,“ povedala Klára. „To bola taká slávna herečka. Každému sa najviac páči meno Merilyn. Pretože bola úžasne krásna.“
„Ale mne sa najviac páči meno Klára,“ povedal Tuláčik. „Klára je najkrajšie meno na svete.“
Keď to Klára počula, cítila sa ako slávna herečka.
Potom sa pozerali na hviezdy.
„Tuláčik,“ povedala odrazu Klára. „Vieš, ktorá farba sa mi najviac páči? Ryšavá. Čím ryšavejšia, tým krajšia.“
Keby to ryšavý Tuláčik počul, určite by od radosti zdvihol chvost.
Ale Tuláčik už znova spal.
Snívalo sa mu, že spí Kláre na kolenách. Že sa na jej kolenách schúlil. Že je iba ryšavým klbkom v teplom košíku.
Doma.
KÚZELNÍK
Hľadel raz Tuláčik von oknom. Stál a hľadel tam, kde by už malo voľačo byť.
Ale nebolo tam vôbec nič.
A povedal Kláre: „Stojím a hľadím von oknom až tam, kde by už malo voľačo byť. Ale vôbec nič tam nie je. Aspoň nič také, na čo by sa oplatilo tak dlho hľadieť,“ dodal.
A zatvoril oči, pretože mu bolo ľúto nechať ich nadarmo otvorené.
„Tak sa pozri voľakde inde,“ povedala Klára. „Možno tam bude niečo, na čo sa oplatí hľadieť aspoň chvíľku.“
Tuláčik otvoril oči a pozrel sa voľakde inde.
Voľakde inde visel obrázok. Na obrázku bol fúzatý muž. Na hlave mal vysokánsky klobúk. A na rukách biele rukavice.
„Kto je to?“ opýtal sa Tuláčik zvedavo.
„Kúzelník,“ povedala Klára.
Ale Tuláčik nevedel, kto je to kúzelník.
„A kto je to KÚZELNÍK?“
„Kúzelník je každý, kto robí kúzla,“ povedala Klára.
Ale Tuláčik nevedel ani to, čo sú to kúzla.
„Kúzla sú,“ vysvetľovala Klára, „keď kúzelník zloží z hlavy vysokánsky klobúk. Keď poklope paličkou na klobúk a povie ČÁRY-MÁRY! A keď potom z klobúka vytiahne bieleho králika. Alebo zobudí spiaceho medveďa. Alebo vytiahne z rukáva prúžkovanú myš.“
Tuláčik sa zahľadel na obrázok s kúzelníkom. A predstavoval si, ako zdvihne kúzelnícku paličku. Ako si zloží klobúk. Ako povie ČÁRY-MÁRY! A ako z klobúka vytiahne bieleho králika. Alebo urobí voľajaké iné kúzlo.
A bežal po klobúk.
A po metlu.
„ČÁRY-MÁRY!“ búchal Tuláčik metlou po klobúku.
Ale z klobúka nič nevytiahol.
Tuláčik sa náhlil za medveďom, ktorý práve spal.
„ČÁRY-MÁRY! ČÁRY-MÁRY!“ volal Tuláčik na medveďa.
Ale spiaci medveď sa ani nepohol.
Tuláčik utekal po kabát.
„ČÁRY-MÁRY! ČÁRY-MÁRY!“ dohováral Tuláčik kabátu.
Ale z kabáta nevypadla ani jediná prúžkovaná myš.
„Nijaké kúzlo sa mi nepodarilo,“ žaloval sa Tuláčik. „Keby aspoň jedna myš vypadla z rukáva.“
Klára sa pozrela na Tuláčika. Bol veľmi smutný.
„Tuláčik,“ povedala odrazu Klára. „Svet je plný čarovných vecí. Len sa pozri!“
Tuláčik a Klára si sadli pred dom.
A pozreli sa na svet okolo seba.
Na trávu, ktorá rástla sama od seba. Na kvety, ktoré voňali nevedno prečo. Na potok, ktorý prúdil a nikto ho nepoháňal. Na velikánske slnko nad sebou, ktoré nik nemusel pridržiavať, aby nespadlo.
A keď všetko pohltila noc, Tuláčikovi sa zdalo, že je svet schovaný v jednom jedinom kúzelníckom klobúku.
Takom veľkom, že sa do neho všetci pomestíme.
