Vyhľadávanie
1
Každý sa usiluje preliať more do svojej jamky, pomyslel si pán Ó a uviedol svet do pohybu. Ktovie, prečo si pomyslel práve toto. Niektoré myšlienky mu prichádzajú na myseľ úplne nečakane, a čo je zvláštne, majú, tak ako táto, prekvapivé následky.
Aj udalosti, ktorých je účastný, prichádzajú zväčša nečakane, živelne. Niečo sa stane, a on nevie prečo. Ani keď hľadá v minulosti, nenájde príčinu. Zdá sa mu, že udalosti sú generované náhodnými, nevystopovateľnými javmi a pátrať po ich príčinách nemá význam. A obyčajne až ako väčší, kumulovaný celok môžu nadobudnúť určitý zmysel.
Po tvojom odchode si pán Ó musí nanovo poskladať život. Zaceliť niečím prázdnotu, ktorá tu po tebe zostala. Prázdna šálka, opustená stolička, všetko, čoho si sa dotkla, sa chveje, prebleskuje, doznieva v rezonančnom echu. To, čo bolo, je zrazu silnejšie. Už vie, že smútok môže byť aj neznesiteľný, smútok s tebou bol iný.
Už dlho je na ceste. A ja, ktorý ho na tej ceste sprevádzam, ti o tom všetkom môžem iba rozprávať, no nemôžem nič ovplyvniť, nemôžem zasiahnuť. Môžem nanajvýš zmeniť uhol pohľadu, no nie priebeh udalostí.
Každé ráno sa vždy znova a znova pokúša načrtnúť základné fakty, rozbehnúť deje, vzkriesiť vyprchanú skutočnosť. Nikto mu v tom nemôže pomôcť, je odkázaný len sám na seba. V okamihoch, keď sa nesústredí, ničoho niet.
Spomeň si. Stojíš na nábreží opretá o múrik a pozeráš na rieku. On sedí obďaleč na lavičke a pozoruje ťa. Zrazu sa rozhodne, vstane a podíde k tebe. Kedy prestane plynúť, povie nahlas. To má byť heslo, spýtaš sa. Nie, otázka, povie a oprie sa vedľa teba o múrik a tiež sa zadíva do rieky. Chvíľu ste ticho, potom sa ozveš: Viem, hľadáš Modrý dom. Pozrie ti do očí. Prečo modrý, spýta sa. Neviem, je to vec inštinktu, povieš. Díva sa ti do očí a vidí: máš v nich svetlo, na spánku ti tepe žilka, dýchaš. Uvedomí si, že dýcha aj on.
Možno by mohol ísť na to aj takto, od chvíle k chvíli, lebo príbeh mu stále uniká. Nedokáže ho dostihnúť. Zostáva mu len detail, spleť svojbytných detailov, ktoré by mohli existovať aj autonómne a zapadať do akéhokoľvek iného príbehu. Bude čakať na chvíľu, kedy všetky udalosti začnú do seba zapadať a s krátkym presným klapnutím napokon vytvoria hľadaný celok.
2
Už tretí deň je pod mrakom, prší, chlad, po ulici sa neustále preháňajú autá a rozstrekujú špinavú, mazľavú vodu. Túlavé psy premokli, nevedia, kam sa podieť, čo robiť. A pán Ó je na tom rovnako. Miesta, kde nie si, zívajú prázdnotou, nič ich nedokáže zaplniť. Jestvuje a bezmocne sa tomu prizerá.
Vie, že život má teoreticky nespočetne veľa možností, ale on akoby sa inštinktívne pridržiaval len jednej, a zdá sa, tej najútrpnejšej.
Problém môže byť aj v tom, že každý život osobitne, aj ten jeho, treba vždy a za každých okolností prežiť do najmenších, aj tých najstrašnejších podrobností, a do posledného okamihu.
Keď sa to tak vezme, nerobí vlastne nič, ibaže to nič robí s veľkým nasadením. Dnes sa iba tak bezcieľne potuluje a o všeličom pri tom úporne premýšľa. Hlavne o mieste, kam by mal dôjsť, zapadnúť doň a všetko definitívne zaceliť. A hoci na nič nepríde, strašne sa s tým natrápi.
Ráno zazrie na ulici čudnú, bežiacu dvojicu. Vpredu je vyšší, mladší, a tesne za ním nižší a starší. Obaja vychudnutí a akýsi znepokojení. Napätie vidieť nielen v ich tvárach, očiach, ale aj v ich pohyboch. Akoby niekoho hľadali alebo prenasledovali, akoby cítili akési veľké nebezpečenstvo – tak pre nich samotných, ako i pre ostatných, a akoby o tom vedeli len oni dvaja. Prebehnú po tribúne futbalového štadióna, oči stále na stopkách, trochu zadychčaní, načervenalí, potom ich vidí bežať cez Námestie nebeskej vážnosti a neskôr popri divadle. Prebehnú aj priestormi obchodného centra, povedľa chrámu, školy, radnice, cez park, vidí ich už takmer v každej časti mesta. Nikto nevie, prečo bežia, čo ich znepokojuje. Nič nehovoria, dorozumievajú sa bez slov, iba rečou tela a očí. Čosi tu nesedí, niečo nie je v poriadku, pomyslí si. Ale okrem tej čudnej dvojice nič znepokojivé nespozoruje.
