Vyhľadávanie
Diaľková linka
V tomto bare sú všetky dievčatá
čiernovlasé. Ale len dozajtra.
Potom nastúpia do autobusu a
začnú telefonovať. Zmenia sa na:
Psychoanalytičky. Začína sa mi
hnusiť priateľ. Matkine mánie.
Kolega, s ktorým spávam, nie a
nie sa rozviesť. Sestra mi klame,
dcéra detto. Cesta plynie: Šofér a
slnečné okuliare. Za hodinu
sme v Córdobe. Krútia sa okolo nás
olivovníky. A táto rozdáva rady.
Dnes v tomto bare sú dievčatá
čiernovlasé. Zajtra nasadnú
do autobusu. Povezieme sa, až
kým sa nevynorí La Giralda.
Dvere
V tejto vete niekto kráča.
A čo stvára v ďalšej?
V nasledujúcej vete.
Takisto kráča. A v tejto?
A v tejto vete čo robí?
V tejto? Alebo v nasledujúcej?
V tejto môže znamenať,
že v predchádzajúcej.
V niektorej
z predchádzajúcich.
A medzitým sa ten niekto
presunie do ďalšej vety.
Do tejto? Napríklad.
V tejto vete niekto kráča.
A čo sa deje v ďalšej?
Tam kráča niekto iný?
Nie. V ďalšej vete
len málokto kráča.
Ani prv tam nik nekráčal.
Nik nezanechával stupaje.
Nik nič nemeral.
Nesedel, nečakal. Nevstal.
A predsa. Predsa šuchot.
Niečo, niekam. Šlo a šlo.
Exponát
Zmietajú mnou nálady. Názory mením bez meškania,
podľa situácie. Lákajú ma klebety. Potia sa mi dlane.
Osočujem, potom sa ukrývam. Slintám. Vrývam si
do palcov jazvy. Neliečim sa. Toľko sa toho deje. Naraz.
Rozdávam rady. Špekulujem. Budím sa predčasne.
Pamätám si krivdy. Manipulujem a odhalia ma. Slovo
intriga si spájam s eleganciou. Zosmiešňujem, čo iní
velebia. Veriť už nevládzem, no rozmýšľať sa mi nechce.
Váľam sa v emóciách. V akýchkoľvek. Pre mňa sú
lepkavé všetky. Jemné, sivé bahno. Šírim klamstvá.
Obnažujem sa. Predvádzam svoje súkromie. Vystavujem
katalóg mojich slabostí. Nechal som sa inšpirovať frigiditou
videoinštalácií. Postrehy druhých mi pripadajú primitívne.
Druhé šance dávam, len aby som si potvrdil prvotné
podozrenie. Keby sa dalo, udával by som. Čoskoro sa
bude dať. Nový režim už prešľapuje. Chcem, aby ste sa
ma báli. Telocvikár ma ponižoval. Chcem poťahovať
nitky, mykať končatinami. A názormi druhých.
Postarám sa, aby sa nepretrhli. Nepadol som ďaleko
od stromu. Hoci v úlohe jablka som už dávno zlyhal.
Chcem sa mstiť, lebo ma nútia závidieť.
Som najhorší z vás. Nenamáhajte si predstavivosť.
Vyklopím všetko, a nič nevyzradím. Som neporovnateľne
horší ako vy, ktorí sa vyhrievate na plachetniciach
svojej poctivosti, na balkónoch, v záhradkách usilovnosti,
na námestiach. Som smradľavejší než starci, ktorí križujú
krajiny v karavanoch a zaprasujú Faunove zákutia. Som
naivnejší, koktavejší, uslintanejší a bezradnejší ako
univerzitní výrastkovia. Z úzadia aj ich niekto režíruje,
a ja ho chcem poznať osobne. Slúžiť mu. Potom ho
podraziť. Dokonca som taký podliak, že spovedám sa
len preto, aby sa k svojej špine priznali aj druhí. Kydajte
na seba bahno; iba tak sa zbavím svojho. Ani mi
neuplynula lehota a už sa nesiem. Nesmrteľne smiešny.
Poznámky
o mníške
Nasledovné poznámky neukážem. Po smrti ich môže
ktokoľvek. Nielen po nej. Ak ich nespálim. Nespálim
ich. Niežeby také vzácne. Nepotrebujú pretrvať. Iba
som lenivý. Dnes, v tejto hodine. A pritom? Otázka
niekoľkých minút. Dali by sa, pravda, aj spláchnuť.
Nechcem však nič. Upchať ani skryť. Záleží už iba
na tom, aby sa nič. Neznečistilo. Keby som ich spálil, 99
vietor by. Popol. Alebo naopak. Ešte by ich nakoniec
niekto. Vdýchol. Podráždili by nozdry, pľúca pošteklili.
Treba to? Keby ho nevdýchol, dopadol by. Popol
na pôdu. Skôr však na mačacie hlavy. Ale keby som
ho spláchol: živočích, čo niekde tamdolu telom
plieska – neubránil by sa údivu. O takých prípadoch
nielen počuť. Dostali by sa mu do očí. Tie poznámky
rozmočené v popole. Zásada, ktorá mi je blízka, no
nedodržateľná. Znie: neznečistiť: vzduch, pôdu, vodu.
Nikto nevieš, kto sa cez ňu pozerá. V očiach zakaždým
plávajú dajaké zdrapy. Napísať: oblohou sa plavia?
A prevrátení námorníci nepopadajú? Poznámky, ako
som sľuboval, cudzí neprečítal. Nedostali sa ďalej. Ani
ja sa k nim nevrátim. Vlastný škrabopis otravuje. Zostali
na tejto strane, v zošite, ktorý. Škatuľa od topánok. Popol,
obloha, topánky. Pekná spoločnosť. Odkopol som ju
pod stôl, pod písací. Byt zatiaľ nezostal neopustený.
Ticho
ľahostajných
dravcov
Len kúsok od radnice drobné. Či nemám.
Štvrtku aspoň. Som chudobnejší vravím
Ako oni. Ako vy povedal som vtedy. A oni
že tenisky. Že mám predsa tenisky. Biele.
Prepych tak nech len pekne pošmátram.
Zbehnem do metra. Miesto na sedenie. Dychčí
úľava. Ale opatrne. Súprava jachá hodnú chvíľu
po povrchu. Prechádza štvrťami oškúlenými
medzi centrom a predmestím. A zrazu vstupujú.
Periférne vidím že oni. Traja. Čierni. Jeden
hneď na sedadlo pri mne a teraz mlčí. Mlčanie
zvedavých dravcov. Zábavychtivých. Potom sa
tento obráti ku mne že čo tie drobné. Zdúpniem
lebo ja že už zabudli. Vidím že vôbec nie.
Lenivo sa tešia ako na minúty zaženú nudu
z cesty. Nemám hovorím. Prichádzam z krajiny
kde budovali komunizmus. Že čo? škerí sa tento
zmätene. Komunizmus opakujem. A to je čo?
pýta sa ma temné ohromenie. Predsa komunizmus.
Trpezlivosť vyprší. Mávnu pochábeľ. Pracú sa.
