Daniel Hevier photo 3

Daniel Hevier

6. 12. 1955
Bratislava

Napísali o autorovi

Hevier vždy vie, čo chce, a uplatní všetko, čo vie a chce. Tento mimoriadne produktívny autor akoby ani nehľadal, iba nachádzal a plným priehrštím rozdával. Dojem spontánnosti ešte zvyšuje jeho poetika uvoľneného, resp. voľného verša, ktorý by sa mohol kdekoľvek skončiť, tak ako sa môže kdekoľvek začať, pretože autor neskúma kauzalitu javov, ale necháva ich vo verši plynúť a unikať vedľa seba, aby načrtol kauzalitu vyššiu, na prvý pohľad neviditeľnú.

Jozef Bžoch

Knižka Nevyplazuj jazyk na leva je šťastnou kombináciou poézie a istého druhu literatúry faktu pre deti. V tomto spojení je hádam aj hlavný Hevierov prínos. Jednotlivé postupy, slovné a významové hry, nápady a princípy nie sú jeho vynálezmi: mnohé z nich sú už v detskom folklóre, iné sú fixované aj v našej poézii pre deti. Hevier k nim pripojil aj nové postupy, ale predovšetkým ich ozvláštnil a funkčne naplno využil tým, že ich spojil do mimoriadne dynamického predstavenia, ktoré dieťa upúta hravosťou, ale aj tým, že ustavične aktivizuje aj jeho intelektuálne a nielen emocionálne schopnosti.

Július Noge

Hevier je jedným z najpozoruhodnejších moderných rozprávkárov v slovenskej literatúre. Rozprávkové spektrum tohoto autora je veľmi široké. Možno v ňom nájsť rozprávky symbolické, andersenovského ladenia, rozprávky založené na nonsense a paródii, na vtipnej hre slov a predstáv i na poetickom nápade, sci-fi rozprávky, rozprávky-podobenstvá i rozprávky-moralitky, ale aj lyricko-epické etudy.

Zuzana Stanislavová

V zbierke básní, príbehov a metatextov Päťka z nudy môžeme vysledovať niekoľko okruhov, ktorým autor venoval po dve, tri i viac básní, ale základný autorov postoj vyjadruje už jeho úvodná báseň (skôr pieseň) Hovorca detí. (...) Poetoliečiteľ Hevier si trúfa, veriac, že je s nimi spriaznený, lebo chápe, že „decká sú vždy aké boli predtým / presne také aké sme my boli, teda, že si šantí výtvarne a slovne ako chce, občas aj trochu škrípavo, občas lahodne a občas obojako. Roky dospievania sú hlavnou témou Daniela Heviera. Päťka z nudy znamená vlastne prepadnutie z ničnerobenia. Autor poza bučky okľukou vyzýva mládež k činorodosti, nie však hocijakej, ale zábavnej. Povedzme takej, aká bola tá jeho, keď dával dokopy svoju knihu k vlastnému jubileu.

Ľuboš Svetoň

Hevier sa neuspokojuje s knihou ako sterilným literárnym artefaktom prísne ohraničeným druhovo-žánrovými mantinelmi, ale svoje polytematické rozprávanie rozohráva na nedozernom poli medziliterárnych súvislostí. Znaky palimpsestovej prózy sú roztrúsené v každom riadku. Sú to úvodné mottá, alúzie na slovenských spisovateľov alebo narážky na Bibliu či Korán. Hevier svoj text zámerne deštruuje: namiesto mena píše arabský znak, namiesto strednej časti vulgárneho slova kreslí obrázok (oko) a pod. Na inom mieste na nás v originálnom a úplnom znení zakráka Poeov Havran, inde nás prekvapia matematické zátvorky a výpočty alebo citáty s poznámkami ako pri prekladovom diele. Príbehy nie sú jednoliate a formálne organické, často krát sú len útržkami roztrieštených vedomí. (...) Kniha, ktorá sa stane je montážou rôznych žánrov: rozprávky, hororu, grotesky, detektívky či sci-fi. Presahuje sem osobitne aj lyrika. (...) Zostáva len upozorniť na správnu interpretáciu „lapsusov“ v texte, akými je napríklad čistá strana alebo kapitola uťatá uprostred rozprávania. Autor sa týchto „prehreškov“ dopúšťa zámerne, sú totiž funkčnou súčasťou jeho postmodernistického experimentovania.

Ján Čakanek