Som človek, potom Ivan Laučík, áno, i Slovák ponechaný vetru, tomu „božiemu súdu“, ktorý som prestál na vrcholoch Západných Tatier pri pozorovaní Perzeíd.
Práve ten vietor, ktorý sviece zhášal, roznecoval moju pahrebu, nepoužiteľnú na okiadzanie, ale dobrú ako dymový signál pre osamelých bežcov. Perzeidy mi však signalizovali iba okraj, za ktorým sa začína svet, čo treba nanovo pomenovať. Tomuto pokusu som venoval svoj paralelný život, popri živote učiteľa dejepisu v malých mestečkách, ale v blízkosti veľkých jaskynných systémov. Mám pocit, že som prebýval na miestach, kde sa skutočne čosi deje a radosť z tohto diania presvitla i do mojich textov.
Naozaj je radosť príznakom slobody, alebo je to naopak? Či nie sme len rozpletačmi sietí, určenými na znehybnenie, separovanie a výlov bytostí neobdarených ohybnými prstami? Tak či onak, nesprávne, nepozorne umiestnená slabika môže rozpliesť aj nás.
