Publikačné začiatky Ivana Laučíka siahajú do prvej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia a sú spojené s časopismi Slovenské pohľady, Plamen a Mladá tvorba, pričom v ostatných dvoch vystupoval i skupinovo s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom ako člen Osamelých bežcov. Laučíkova tvorba, ktorá dodnes zostáva jednou z najťažšie uchopiteľných slovenských básnických diel, od začiatku inšpirovala interpretátorov a interpretátorky k hľadaniu nových výrazových prostriedkov, ktorými by sa literárnovedné skúmanie oslobodilo od stereotypného videnia tvorby a priblížilo k podstate jeho radikálne odlišnej poézie – sledovanie tradičných interpretačných stratégií totiž ústi do vnímania textu ako labyrintu (Zambor, 2005). Prvé dve zbierky básní Ivana Laučíka majú výrazne experimentálny charakter – jeho a Štrpkovu ranú tvorbu považujú Jaroslav Šrank a Michal Rehúš (2012) za najvýraznejšie experimentálne pokusy v našej poézii šesťdesiatych rokov.
Knižne Ivan Laučík do literatúry vstúpil básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom v r. 1968. Už názov, upomínajúci na Vernovho kapitána Nema (v r. 1965 vychádza v Mladých letách Brandoburov preklad románu Dvadsaťtisíc míľ pod morom – Mobilis in mobili bolo mottom ponorky Nautilus), napovedá o viacerých charakteristikách (programových i realizovaných) Laučíkovho debutu – kľúčové sú preň rýchly či vytrvalý pohyb (z motívu na motív/obrazu na obraz, no i v zmysle fyzického putovania subjektov v básňach), explorácia neznámeho (neznámych končín, významov, aspektov človeka), intertextovosť (citátová, aluzívna i dialogická v bachtinovskom zmysle). Laučíkov debut uvádza text s názvom Prológ, motivicky tesne zviazaný s nasledujúcimi štyrmi textami (I – IV). Uvedený je veršom „Na horizonte voz a oblaky spojené“ (s. 7), ktorý naznačuje jeden zo základných prvkov Laučíkovej ranej tvorby – (ne)jasnú hranicu medzi vzdušným priestorom hore a priestorom „hlboko dole“ (s. 10), „hlboko v mori“ (s. 12), os hracej karty, horizont, na ktorom sa stretávajú veci s jazykom, jediné miesto, kde je azda možné „zachytiť nadzvukový šelest nad nami“ (s. 8), „šelest strateného lietadla“ (s. 22). V súlade s kompozičnými princípmi laučíkovskej básne je voz, spojený na horizonte s oblakmi vozom na zemi (prepravným prostriedkom), a zároveň vozom na oblohe (jedným zo súhvezdí). Vďaka opakovanému a variovanému skúmaniu osí súmerností medzi pertraktovanými objektmi (vzduch – zem/more, veci – jazyk, človek – príroda) sa prvky z pólov opozícií zamieňajú, zlievajú, metamorfujú, opozície sa znejasňujú a jazyk prestáva fungovať očakávaným spôsobom – vytváraním miest nepreferenčnej viacvýznamovosti sa na seba vrstvia viaceré kognitívne koreláty textu, mimézis sa rozplýva a absencia značenia, prázdnota je vždy potenciálne prítomná. Mnohé básne debutu obsahujú početné odkazy na konkrétne geografické priestory, historické udalosti, dátumy a osobnosti, texty tak miestami akoby chceli podať ich (etickú/empatickú) interpretáciu, poskladať nájdené historické a geografické fakty do krátkeho filmu akoby videného len v pulzujúco zosilňujúcom/zoslabujúcom svetle, resp. (pri rýchlom striedaní sa obrazov) vo svetle stroboskopu (napr. v básni Zem). Množstvo historických a geografických konkrétností v druhej zbierke klesá, Sme príbuzní na začiatku (1970) viac pracuje s narážkami či všeobecnejšími motívmi, len sporadicky sa v texte zjavuje konkrétny priestor alebo meno (Tatry, Saint-Exupéry) – koláž faktov ustupuje, pretavuje sa do jednotnejšej individuálnej autorskej reči, motívy sa rozvíjajú, intenzifikujú, témy sa analyzujú hlbšie. Výraznejšie do popredia sa dostáva významovo zaťažený pohyb a intenzifikuje sa tematizácia jazyka a reči. Odvrhnutie konvenčného, sprofanovaného a zavádzajúceho jazyka je v ostrom kontraste s poéziou. Problém paradoxnej nutnosti a nemožnosti použiť jazyk, ktorý pripúšťa propagandistické zneužitie, na tvorbu poézie, nedôvera k materiálu a vyjadrovacím prostriedkom umenia, sa často chápe ako reakcia na spoločenské dianie, ktoré spochybnilo základné atribúty človeka ako bytosti humánnej (svetové vojny, prevraty, totalitný režim, násilie), no takéto krajne problémové videnie sveta, zasahujúce samotnú ne/možnosť vyjadrenia sa, môže byť trvalou súčasťou autorského habitu. Vo vzťahu ku klamlivosti jazyka a javov sa u Laučíka podstatnou stáva opozícia vnútra a vonkajšku, resp. signifié a signifiantu, v znaku sa tak vytvára medzera, jeho vnútorný priestor – jaskyňa.
V období normalizácie autor publikovať nemohol – dvojica básní, ktorá mu vyšla v 3. č. Slovenských pohľadoch v r. 1972 symbolicky končí kaskádovito odsadeným trojverším „Koniec / ozdobený / prevismi“ (s. 127). Podľa vlastného vyjadrenia (Básne, 2003) v r. 1979 na výzvu vydavateľstva Smena Laučík posiela redakcii rukopis Pece nezhoria, ten však publikovaný nebol. V deväťdesiatych rokoch z neho autor zostavil krátky rovnomenný cyklus, ktorý rozvíja opozíciu vonkajšok/označujúce/klamlivé verzus vnútro/označované/skutočné. Akcent je na druhom člene opozície, pričom označujúce sa celkom vytráca, vnútro je akoby priamo vnímateľné prostredníctvom neviditeľných znakov rútiacich sa bez zvuku (Básne, s. 108).
Do verejného recepčného okruhu sa Laučíkova tvorba vrátila až v období perestrojky, rok pred nežnou revolúciou. Tretia autorova zbierka Na prahu počuteľnosti (1988) básní prináša zmenu poetiky – ako konštatuje i dobová kritika, báseň sa stáva okrem iného komunikatívnejšou. Laučíkov rukopis sa v úvode druhej fázy tvorby, ktorú zbierka otvára, dikciou prikláňa k ódickému pólu, ktorý zaobľuje aj intenzívne negatívne motivické polohy (smrť, ekologické násilie voči prírode). Obraznosť aj plynutie textu je na povrchu bez výrazného dramatizmu a hranatej fragmentárnosti, z obdivu k prekonávaniu prekážok z prvej tvorivej fázy sa presúva k pokojnému zaznamenávaniu udalostí a prírodných výsekov (prechádzky, pobyt v jaskyni, rozhovor so známou) s presahom. Problémové videnie sa z textov nevytráca, ale postoj subjektu je skôr kontemplujúci a akceptujúci, „previdiaci“ ako nekompromisne a naliehavo spytujúci. Zjednodušenosť výpovede sa prejavuje aj v tom, že text vie bez väčších problémov prekročiť hranicu medzi poéziou a prózou, často má charakter prozaického rozprávania či opisu. Túto potenciálnu vlastnosť textu Laučík realizoval v r. 1995, keď sa – ako upozorňuje F. Matejov (2015) – časť poslednej básne zbierky stáva súčasťou reálneho príhovoru. O tri roky autorovi vychádza predposledná zbierka Vzdušnou čiarou (1991), v ktorej pokračuje zaznamenávanie udalostí s pointou či presahmi do druhého plánu, texty na niektorých miestach pôsobia ako exemplá, inde však majú vyslovene príležitostný charakter (napr. báseň Alfonzovi Böhmovi, autorovi kníh a lekárovi). Žáner príhovoru do zaujímavej ironickej polohy posúva v Príhovore k popolu Aurela Stodolu. Okrem paródie v zbierke zaujmú aj čiastočne nové vizuálne inšpirácie – línie ako vizuálno-indexové objekty (paraboly, nite a i.) sa u Laučíka vyskytovali už v prvej tvorivej fáze, no v tejto zbierke (najmä v jej úvodnej básni Pohľad z Poludnice, v ktorej možno nájsť aj motív lopúcha, ktorým rezonuje s Kernovým cyklom Lopúchy alebo čiary života z r. 1979) sa posúvajú do výraznejších polôh.
Havránok (1998) je poslednou zbierkou Ivana Laučíka. Poetologicky aj motivicky nadväzuje na rovnomennú záverečnú báseň predchádzajúcej zbierky. Pokusy o nový spôsob použitia jazyka – spôsob, ktorý umožní „previdieť“ do svetla jaskyne, prvýkrát kulminuje v Sme príbuzní na začiatku. Druhá kulminácia, subsumujúca Laučíkove najambicióznejšie poetologické postupy, (jazykovo-)filozofické smerovania a (i vďaka osemnásťročnej dieréze) pokojné prijatie nesmerujúcich, sínusoidne zvlnených pohybov dejín, simultánne prítomných vo vnímavých okamihoch, sa otvára práve v Havránku, kde na mnohých miestach možno začuť „reč vecí“. Na edičné spracovanie a vydanie ešte čakajú viaceré len časopisecky publikované (a, ako sa možno zo zmienok v literatúre domnievať, zrejme aj rukopisné) básne. K posledným z nich patrí okrem Zamborom (2005) spomínaných textov Udalosť (Cirkevné listy, 2004/6), Chrysothrix chlorina, Koloman Sokol, Aury, Pomlčka (Sme, 2. 7. 2004) a Som-len-téma (Romboid, 2004/6) aj Priateľovi E. G. na cestu do Číny (Romboid, 2001/9 – 10).
Ivana Hostová, január 2016
