Ivica Ruttkayová photo 1

Ivica Ruttkayová

1. 3. 1963
Bratislava
Žáner:
poézia, próza, rozhlasová tvorba

Komplexná charakteristika

Ivica Ruttkayová, renomovaná dlhoročná redaktorka Slovenského rozhlasu, ktorá na jeho pôde pripravila mnoho desiatok zaujímavých relácií o umeleckom a spoločenskovednom dianí, je známa aj ako autorka poetickej zbierky Anjeličkárka – Komentáre (2002) a viac ráz ocenenej rozhlasovej hry Dievča na telefón (2004). Po početných časopisecky publikovaných poetických a prozaických textoch (približne v časovom rozpätí dvoch desaťročí) vydala v roku 2007 prozaický debut Marylin miluje literatúru. O autorke však nemožno hovoriť ako o debutantke, a už vôbec nie ako o novej tvári v súčasnej slovenskej literatúre. Jej texty charakterizuje tematická a štylistická vyhranenosť, zrelosť výpovede, za ktorou cítime autenticky nažité a to, čo sa nažilo, aj – náležite reflektované. A to nie z akejsi abstraktnej pozície, či z objektívne sa tváriacej perspektívy „odnikiaľ”, ale z veľmi konkrétnej perspektívy ženy strednej generácie žijúcej tu, teraz, v našej súčasnosti. Ruttkayová nepíše idylické texty, na to je priveľmi prísnou a svedomitou pozorovateľkou života; príbehy, ktoré rozohráva a ktorých základnou rekvizitou a aj témou je všedný, banálny deň „obyčajnej” ženy, nespejú k „happyendom“, dokonca protagonistky po prežitom trápení často nezažívajú ani (predpokladaný?) pocit katarzie, jednoducho po pádoch, sklamaniach, zradách, vstávajú z prachu a kráčajú ďalej, možno o čosi menej zraniteľné, možno o čosi uzavretejšie voči novým vzťahom, sľubom, nádejam. Autorka sprostredkúva príbehy-obrazy hlboko precítenej zážitkovosti, texty plné nástojčivých analýz, v ktorých sa protagonistky opakovane navracajú k pocitom existenciálnej osamelosti a úzkosti. Nejde však ani tak o úzkosť, ktorú v človeku vyvolávajú metafyzické otázky, skôr o úzkosť, ktorá sa rodí z osobných, často praktických skúseností, zo stretov s reálnym, tvrdým svetom tejto doby, s jeho ohrozeniami, s jeho nevypočítateľnosťou, neistotou. Jej krehké, emocionálne zväčša silno exponované, niekedy možno aj naivné hrdinky sa necítia v tomto svete doma, pretože tu takmer nenachádzajú blízkych, empatických ľudí, pretože priestor v ňom okupujú autá a bilbordy, reklamy na najvýhodnejšie nákupy, najlepšie investície, najkrajšie chvíle... Autorka je voči tomuto skomercionalizovanému, ľudsky vyprázdnenému, a navyše rodovo nespravodlivému svetu kritická, miestami aj silno ironická. Svoje protagonistky necháva zažívať na vlastnej koži, aké ťažké je hrať sa v chudobe na ľudskú dôstojnosť. Hrdinky sa boria so starosťami stereotypne sa opakujúcej ženskej každodennosti, zápasia s problémami, plačú od bezmocnosti a od hnevu tam, kde im ublížia, a potom sa opäť púšťajú do svojho malého boja... Vzťahy medzi postavami, rozohrávané síce na pôdoryse odlišných príbehov, variujú základný model mužsko-ženského vzťahu, ktorý charakterizuje z hľadiska rodovej príslušnosti výrazná asymetria – či už ide o pozíciu, možnosti osobnej sebarealizácie, slobodného rozhodovania, o ich sebaobraz a sebahodnotenie – alebo o postoje k samotnému partnerskému vzťahu. Autorka zviditeľňuje v textoch ešte stále prežívajúce rodové stereotypy, zdôrazňuje ich prostriedkami hyperbolizácie a neraz siaha aj za karikatúrou; spôsoby, akými fungujú tieto stereotypy a predpojatosti v našich životoch, komentuje s iróniou, ba až sarkazmom. Sympatické je, že jej protagonistky si napriek málo pozitívnym skúsenostiam zachovávajú istú nádej na obrat – prinajmenšom vo svojom privátnom príbehu –, a statočne kráčajú po svojej ceste. Neidylické sú aj poetické obrazy tejto autorky, ktorá v básňach tematizuje opäť najmä ženský pocitový a zážitkový svet, jemne prekračujúc horizont každodennosti s jej pragmatickými starosťami a mieriac k otázkam o identite, osobnej voľbe a zodpovednosti za ňu, o pocitoch osamelosti či odcudzenosti, ale nemenej o úsiliach utvárať a pretvárať rozličné podoby vzťahov s inými ľuďmi, s prostredím, jednoducho, vzťahov, v ktorých ľudský (predovšetkým ženský) subjekt programovo potvrdzuje zmysel vlastnej existencie. V oboch žánroch cítiť nielen autorkinu literárnu erudíciu, ale aj myšlienkovú a formálnu ukotvenosť v dobovom kultúrnom kontexte, v oboch dochádza k jemnému prelínaniu literatúry a žitej reality.

Etela Farkašová