Beletriu som začal písať asi preto, že som sa nevedel vyjadrovať frázami. Skutočne som trpel samorečou, dlhý čas, aj nespavosťou, spával som s popolníkom pri hlave, života som sa pridŕžal iba perami. Pera som sa chytil ako posledného stebla, keď všetky iné pokusy o dohovor s okolitým svetom zlyhali. Niečo som vydal už predtým, ale nemalo to tie správne decibely. Napokon, ani Samoreč nepovažujem za úctyhodné literárne dielo, preniesla ma však akýmsi tajomným dobrodením nad priepasťou, v ktorej by som v prípade mlčania asi uviazol. Je mi ľúto, ale nenašiel som lepší spôsob, ako slovne rozbiť celý svoj svet.
Vážim si skôr spisovateľov, ktorí nepotrebujú špekulovať ani balamutiť, ani súťažiť, lebo dobre spravujú dar povedať podstatné veci na hocijaký spôsob – románom, básňou či aforizmom v nezáväznej debate.
