Zbierkou krátkych prozaických textov vydaných pod romanticky zádrapčivým názvom Samoreč sa Ján Litvák zaradil k najvýraznejším štylistickým inovátorom slovenskej literatúry 90. rokov. Ústrednú úlohu v týchto šiestich básňach v próze, neochotne trpiacich rezíduá narácie, zohráva jazyk a estetika podriadená formálnym a syntaktickým experimentom. Hľadanie vlastnej, osobnej, reči, ktorá by dávala zmysel a nebola by iba približná mysleniu, udržiavanie a usporadúvanie slov do viet, ktoré by chceli komunikovať najmä samy so sebou, a hneď potom, aj keď je to zjavné nedorozumenie – paradox túžby, aj s kultúrnymi univerzáliami a konštrukciami, sa končí autorovým neúspechom, zapríčineným nemožnosťou úplne opustiť tento svet a zdekonštruovať jeho „zvonka i znútra“ nanucujúce sa „pravidlá“.
Zážitky z hašišových bakchanálií, exaltovaných a snových stavov duše pretavujúcich sa do jemných senzitívnych pop-textov nafúknutých ozdobnou „východnou“ ezoterikou predstavil v básnickej zbierke Kráľ kalichov. Jeho básne sú výrazne ovplyvnené záujmom o indickú filozofiu a indickú literatúru. Postupnými implikáciami jej jednotlivých filozoficko-etických aspektov do slovenskej literárnej – básnickej – tradície sa Litvák pokúša preklenúť rozdiely medzi odlišnými great codes a master narratives Orientu a Occidentu. Básne sú popretkávané mystikou, láskou, jemnocitom a „neubližovaním“ iným bytostiam – klasickými atribútmi europocentrizmom dôsledne pestovanej predstavy o nepragmatickosti a neanalytickosti indického myslenia. Okrem indických a čínskych „vplyvov“ sa v Litvákovej poézii prejavujú aj iné signifikantné klišé barbarskej generácie – štylizácia do úlohy proroka, zvestovateľa právd, asketického barda vidiaceho za prah našej skazenej a skorumpovanej západnej civilizácie, mudrca, ponúkajúceho symfónie vyrovnanosti a harmónie vyšších sfér, východné vedenie zušľachťované vekmi a miliónmi šťastných, hoci hladujúcich ľudí žijúcich na „inom“ kontinente, tým svojím, cudzím a predsa takým vzdialeným stredoeurópskym individualistom nahlodaným ľahtikárstvom a konzumným spôsobom života. Mystická geografia tu, samozrejme, ako v každom Litvákovom texte, hrá svoju úlohu, niekedy sa zdá, že je ešte dôležitejšia ako sama básnická výpoveď.
Zatiaľ jeho posledné prozaické dielo Gandžasan, text pohybujúci sa na hranici cestopisu, reportáže, eseje, prózy a poézie, v skromnej a útlej forme zhodnocuje autorove zážitky a postrehy z niekoľkých ciest a niekoľkých mesiacov – rokov, strávených na indickom subkontinente. Synkretizmus, Litvákovi vlastný, sa prejavuje v takmer barokovo ponímanom prúde viet a obrazov, v ich prelínaní sa a inkorporovaní informačných – cestopisných – segmentov do čisto umeleckého, takmer básnického textu. Priestor alebo rozsah, v akom Litvák rozohráva svoju ešte vždy mladícku hru plnú lyrických digresií je ohromujúci, ale na druhej strane aj úplne zbytočný; hneď na prvých stranách text stráca akúkoľvek komunikačnú funkciu a informačnú hodnotu, a tak zostáva zmysel tejto hry – putovanie k hlbšiemu subjektívnemu prežívaniu a poznaniu, pochopeniu a precíteniu Indie – nenaplnený. Čitateľ sa kĺže po povrchu, po forme, a dáva sa unášať nič nehovoriacimi impresiami a turbulenciami slovnej ekvilibristiky. Vysoká estetizácia putovania seba samého k sebe samému sa v indiári (podnadpis knihy) prejavuje na úrovni prelínania fikcie a faktu, v tajnom vedení prístupnom len zasväteným, ktorých, žiaľ, asi ani v okruhu Litvákových najbližších nebude veľa.
V roku 2005 mu vychádza bibliofília Vtáctvo nebeské a zbierka poézie Živorodka. Lovkyňa ľudí. Litvák sa v nej odvracia od prehnaného „ezoterizovania“ a smeruje k zrozumiteľnejšej transcendentnej výpovedi a menej naivnému čitateľovi. „Mení charakter východiskovej barbarskej generácie z otvorenej, hodnotovo individuálnej inakosti na inakosť zvnútornenú do individuálneho náboženstva“ (R. Matejov) a duchovnou skúsenosťou vykryštalizovanej poetiky. Meditatívna stránka Litvákovej poézie zostáva neporušená, zachovaná a dobre zakonzervovaná, dokonca aj s ortodoxnou „barbarskou“ spiritualitou. Nevystupuje však už v tej jarmočnej podobe, ako to bolo v predchádzajúcich textoch. Návrat k čitateľovi, nájdenie rovnováhy medzi poetikou a pragmatikou, dozretie, je najdôležitejším prínosom tejto zbierky, čo je dobré nielen pre autora, ale aj pre slovenskú poéziu, ktorú si dnes bez Litváka už ani nemožno predstaviť.
Patrik Oriešek
