Litvákove básne majú charakter subjektívnych komentárov, poetických „upanišád“, v ktorých má ústredné miesto aktívny pohyb subjektu v konkrétnom časopriestore a sledovanie podôb a stavu sveta podľa myšlienky dvojveršia: „krajina rozpráva to, / o čom ľudia mlčali“ (báseň Had a žihadlo). Autorov vyhranený svetonázor silne ovplyvnený indoeurópskou spiritualitou (s prvkami kresťanstva, hinduizmu a nadreligióznej mystiky) sa v poézii odráža na viacerých úrovniach. Básňam dáva stabilný metafyzicko-kozmologický poriadok, ktorý sa stáva východiskom pre chápanie udalostí a javov, je sprítomnený v pacifizme a asketickej umiernenosti subjektu a formuje tiež základnú obradnú a ornamentálnu tonalitu textov (Kráľ kalichov, čiastočne Živorodka. Lovkyňa ľudí). Dôsledkom prítomnosti vyhraneného svetonázorového rámca je, že subjekt už neodhaľuje skryté a nerozptyľuje svoje pochybnosti, ale vystupuje ako ten, kto už vie, kto má istotu v tom, čo robiť a ako napredovať.
Námetom Litvákových básní je život v najširšom zmysle slova, vo všetkých jeho formách a určujúcim postojom k životu sú láska, súcit a úcta. Nimi pristupuje k stvoreniam, ich nesmrteľnej reinkarnovanej duši, ich jedinečnému miestu v kolobehu sveta, kde má ako súčasť sveta svoju pozíciu aj samotný autor. Popri osobných témach (partnerka, priatelia, dieťa) majú početné zastúpenie básne z autorových ciest a literárne inšpirácie, v ktorých dominuje prostredie Indie a Slovenska. Postupne sa od knihy ku knihe naznačujú niektoré posuny: zjednodušovanie vnímania v zmysle prekonávania zložitosti, ktoré vrcholí v literárnom zošite Vtáctvo nebeské lyrickými rýmovanými kvartetami na motívy spolužitia človeka s prírodou (v literárnej tradícii F. Jammesa, J. Silana a ďalších) a v inej podobe zasa v knihe Básne prané v studenej vode ako vzdanie sa potenciálu básnickej poetiky v prospech hovorovosti a prozaizácie (pri zachovávaní lyrickosti).
S osobitnou vážnosťou je tematizované písanie, autorské tvorivé uskutočňovanie sa, ktoré nadobúda až podobu „formy bytia“ (R. Welch). Na jednej strane je jazyk výsledkom nášho bytia, na druhej strane jazyk určuje naše bytie. Litvákovo písanie stále ráta aj s vlastnou metajazykovou povahou reči, „samoreči“ (ako v rovnomennej knihe z r. 1992) a často plynulo prechádza z mimojazykovej reality do arteficiálnej reality jazyka a literatúry.
Ján Gavura, 2012
