Na pozadí mladej poézie vynikajú hmotnosťou a zmyslovosťou básne Jána Zambora v prvotine Zelený večer. Krajinu detstva – Zemplín – autor oživuje blízkymi ľuďmi: rodičmi, starými rodičmi a ženou. Poučenie pritom síce čerpá z našich a ruských symbolistov a Jesenina, ale jeho dedina je súčasná, dnešná, hoci nestráca spomienkové poetické fluidum. Zambor vie vyjadriť náladu plného leta, kulminácie roka v prírode a vari ešte lepšie atmosféru bolesti a smútku zo samoty alebo smrti najbližších.
Albín Bagin
Jánovi Zamborovi sa vo veľkej miere podarilo zachytiť základný diapazón problémov súčasného človeka v jeho individuálnych, súkromných i spoločenských väzbách. Zbierka Kôň na sídlisku sa v mnohom približuje syntetickému obrazu dneška. Je teda aj prínosom vo vývine slovenskej lyriky osemdesiatych rokov.
Igor Hochel
Zambor je napriek všetkému optimistický básnik, veriaci v lepšiu stránku ľudskej povahy. Taký je jeho lyrický subjekt v hraničných situáciách ľudského bytia. Preto aj keď celkom vecne poukazuje napríklad na nevyhnutnosť individuálneho biologického zániku jednotlivca, ako aj na možnosť kolektívnej smrti v jadrovom výbuchu, z podkožia jeho básne sa napokon vynorí aspoň tenký pramienok viery v zdravý rozum človeka a v jeho humanistické jadro.
Pavol Plutko
Poéziu píše z bytostných vnútorných potrieb, pretože sa potrebuje uistiť o svojom živote teraz a tu, dostať sa písaním k sebe, napiť sa živej vody lyrického slova. Hľadá hlbší zmysel poézie, duchovný zmysel, ale zároveň chce zostať v jej najvlastnejšom rámci. Pociťuje transcendentné záväznosti voči umeniu slova, aj keď ho nemožno vyčerpávajúco definovať. Jeho výpoveď – ako cítime – je krytá osobnou skúsenosťou, bolesťou, existenciálne prežitým a premysleným. I problém situácie poézie rieši po svojom. Zambor literárny vedec, znalec viacerých literatúr, prekladateľ a učiteľ literatúry si akiste pridobre uvedomuje, že nielen on, ale každý, kto dnes píše, sa apriórne ocitá v podozrení, že časy autentickej poézie, lyriky, ale aj prózy, filozofie, vôbec autenticky sýteného písaného slova sú definitívne za nami.
Vincent Šabík
Zamborova monografia je napísaná takmer učebnicovým štýlom a môže slúžiť ako doplňujúci materiál pri vysokoškolskom štúdiu. Ale tam sa jej kvality nekončia. Nevysvetľuje definitívne pravdy, práve naopak, otvára priestor pre dialóg, tým zachováva významnú otvorenosť Válkovej poézie, avšak podloženú odborným teoretickým aparátom. Kniha zároveň pripomína, že Válkova poézia nestratila na svojej naliehavosti ani po mnohých rokoch a pred čitateľa stavia stále aktuálne a rovnako znepokojujúce otázky ako v čase svojho vzniku.
Lucia Biznárová
Nejsou to jen ukázky příkladného systematického postupu – lépe snad řečeno sestupu – strukturou básně. Čtenář je svědkem poznávání a pojmenovávání básníkova esteticko-sémantického gesta, nahlíženého v textu i kontextu, tedy díla jako imanentní struktury i díla v jeho významové konkretizaci, v intertextuální a interkulturní síti aluzí a konotací. Tento „časový“ aspekt tvorby je autorovi přirozenou součástí přemýšlení o smyslu a hodnotě poezie jako specifické estetické struktury, jejíž analýza má jak stránku racionální, tak ve smyslu jaussovsko-gadamerovském emocionální, vyžadující empatii, intenzivní citový prožitek. Racionální přístup k Válkovým básním představuje interpretace básnického textu (metrické a výrazové struktury, fonické kvality básně, dnes často – a neprávem – odsouvané poněkud do pozadí, tropika, jazykové prostředky a jejich sémantické kvality). Zde se v mnoha pasážích vyjevuje autorova schopnost jasně, názorně a přesvědčivě vyložit smysl analýzy, její jednotlivé kroky i zobecňující závěry – nepochybný důsledek autorovy pedagogické zkušenosti.
Milan Pokorný
