Ladislav Ondriš photo 1

Ladislav Ondriš

19. 2. 1931
Zlaté Moravce
Pseudonym:
L. O. Rosa

Stručná charakteristika

Ladislav Ondriš (1931) nepatrí k spisovateľom, ktorí sa živia písaním atraktívnych sebestačných príbehov, fabulácií fikcií (hoci vyskúšal aj také prostriedky SF), písanie je preňho najmä hľadaním zmyslu, tajomstva ľudského bytia – „umením“, nie „živnosťou“ (ako ho dnes redukuje totalitná ekonomizácia všetkého).
Táto pozícia má pre Ladislava Ondriša kľúčový typologický význam a najmä pre naše chápanie jeho početných kníh, ktoré napísal popri náročných zamestnaniach akiste nie preto, aby sa pobavil, vyplnil voľný čas, ale aj z vnútornej potreby chápať skutočnosť človeka našej spoločnosti, dejín, ale aj potreby komunikácie s kultúrnou verejnosťou, v ktorej aktívne pôsobí, participuje na jej tvorivom vývine a rozvoji, pestuje s ňou záväzný osobný i nadosobný rozhovor. Takto sa aj L. Ondriš postupne zaradil do spoločenstva tvorivých a špecificky senzitívnych jednotlivcov, ktorí potrebujú komunikovať s kultúrnou verejnosťou o svojom vnímaní sveta, minulosti, prítomnosti a budúcnosti medziľudských vzťahov, hľadá si a koncipuje špecifický kód jazyka, rozprávania zodpovedajúci životnej skúsenosti, jej reflektovaniu, uvedomovaniu, potrebe prekračovať a presahovať parciálne súkromie.
Ak by sme si pri príležitosti životného jubilea spisovateľa L. Ondriša čo len letmo mali naznačiť cestu jeho určujúcej literárnej púte, nie len formálne, musíme začať jeho prvou rozsiahlejšou prózou, ktorá predstavuje jeho špecifické rozprávačské umenie, Zlatňanka (1984), pestrý rodinný príbeh slobodnej matky a syna na pozadí prevratných historických udalostí v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia, obraz života v okresnom meste „pod Tribečskými horami“, ktoré možno už podľa názvu identifikovať s autorovým rodným mestom. Zlatňanka predstavuje autorov prvý charakteristický návrat k prameňom a koreňom, vlastnej autenticite, oscilujúci medzi osobným a sociálnym životom malého mesta, ktorého bázu tvoria obyčajní ľudia. Skladá nielen mozaiku každodenných epizód, ale evokuje a ukazuje ich životný štýl, úroveň medziľudských vzťahov, sociálnych hodnôt, demokratizmus. Pritom obraz života v neľahkých podmienkach neredukuje na negatívne javy. Tieto korene sú zdrojom životných energií obyvateľov mestečka pod Tribečom. Autorovi sa pritom darí epicky naznačovať, hovoriac jazykom apoštola Pavla, že „nie my nesieme korene, ale korene nesú nás“ (podľa Listu Rimanom).
Už v Zlatňanke možno vybadať žánrové charakteristiky príznačné pre autorovo rozprávačstvo, ktoré nepreferujú voľné fabulácie, vymýšľanie, ale sa opierajú o životné skúsenosti ľudských postáv, konkrétnych ľudí v konkrétnych historických súvislostiach so zmyslom pre detaily a celok, ktorý sa pokúša evokovať. Už formalista Tyňanov bol presvedčený, že je to jediné miesto, kde sa beletristika môže opierať o biografiu a históriu. Potvrdzujú to autorove ďalšie romány Zia (1991), Čašník (1993), Apolónia (1995), Cinka (1995) a iné; svedčia o autorovom cieľavedomom úsilí rozširovať a prehlbovať obzor slovenskej historickej minulosti nielen geograficky, ale aj sociálne. Obohacuje obraz slovenskej spoločnosti o nové štruktúrne dimenzie napríklad v románe Čašník. Príbeh mladého čašníka v hoteli dáva už jeho erotickej skúsenosti celkom nové dimenzie, zároveň ho z mestského prostredia Banskej Bystrice zavedie do hlavného mesta Bratislavy, ktorej epický priestor spisovateľ trvalejšie obsadzuje aj v ďalších dielach. Pripomeňme čo len príbeh bratislavského flanéra Náciho v romániku Schöne Náci (1994), ale najmä už spomenutý životopisný román o bratislavskom rodákovi koncertnom a hudobnom skladateľovi Johannovi Nepomukovi Hummelovi (1994), ktorý teraz vyšiel v nemeckom preklade.
Biografický román o svetoznámom hudobníkovi, rodákovi z Bratislavy, Ondriš nenapísal – ako sám hovorí v úvode – iba z vonkajších dôvodov a na základe vlastného výskumu faktografie, ale z vnútorných osobných oslovení hudby ako umenia, ale aj jeho tvorcu ako človeka. Táto symbióza vysvetľuje literárne spracovanie biografie svetoznámeho skladateľa a koncertného majstra, ktorý síce väčšiu časť plodného života prežil v cudzine, ale jeho tvorba nikdy nestratila rezonančný priestor rodiska. Takto ho aj svojou knihou symbolicky vracia domov, jej terajšie nemecké vydanie zároveň sprístupňuje širšiemu kultúrnemu svetu. Je to aj zásluha prekladateľky A. Liptákovej a odborných poradcov (ak sme správne prečítali trochu nekonvenčnú tiráž). Beletristicky štylizovaný životný príbeh J.N. Hummela, ktorý v novom vydaní kompletizujú faktografie (chronológia života a diela, prehľad najvýznamnejších kompozícií, história zachraňovania pozostalosti v Goetheho múzeu v Düsseldorfe, ktorú spracoval nemecký odborník J. Görres), obohacuje síce muzeálne, ale nenájdeme tu ani zmienku o prepojení Hummela s Bratislavou; podobne obrazová príloha ukazuje síce rodný dom skladateľa svetového formátu, ale bez uvedenia čo len ulice, navyše je to aj jeho múzeum (informačná hodnota neobyčajne cennej publikácie sa tak znižuje).
Spisovateľ Ondriš nezostáva v zajatí historicity, aj keď históriu nepochybne treba chápať ako a priori kultúru vôbec (P. Bourdieu). Na ich vyváženosť priam sociologickú a psychosociálnu, subjektívnu a spoločenskú signifikantne poukazujú pamäti Ladislava Ondriša Pestrý život – Memoáre (2003) a román Kto z nás nájde lepší svet – Ilúzie v šoubiznise (2007), ktoré diferencovane živia energie empírie a narácie. V knihe Kto z nás nájde lepší svet autor otvára nielen novú tému, ale najmä problémy, ktoré fenomén šoubiznisu vnáša do súčasnej kultúry a civilizácie vďaka masmediálnym stratégiám v službe jediného cieľa – zisku. Pamäti Pestrý život sú spomienky na prežité roky a udalosti, spoločenský vývin, ktorého bol Ladislav Ondriš nielen pasívnou súčasťou medzi dilemami reálneho socializmu, ale aj aktívny účastník hľadania riešení, humanizácie pomerov, o ktorej vydáva autentické svedectvo autor doslovu spisovateľ Ladislav Ťažký.
Z článku Vincenta Šabíka Spätosť s kultúrou, literatúrou a umením. In: Literárny týždenník, 24. 2. 2016, č. 7 – 8.