Po potlačení povstania ocitla sa naša rodina v nebezpečenstve. Môj manžel Vojtech Masaryk, aktívny účastník Slovenského národného povstania, padol do rúk nepriateľov. Väznili ho a v decembri 1944 popravili v háji Cibislávka pri Bánovciach nad Bebravou.
Útrapy tých čias i ťažké povojnové roky spôsobili, že som upadla do choroby. Bol to dlhotrvajúci pľúcny neduh, v dôsledku ktorého som sa musela rozlúčiť s učiteľským povolaním a zanechať aj štúdium na pedagogickej fakulte, slovenčina-ruština (po treťom ročníku). Keď soms a ako-tak zviechala, bežal už šiesty povojnový rok – a ja som stála sama s úplne vylúpeným životom. Jediné, čo mi zostalo, bolo moje dieťa, synček Janko. Čím si teraz naplniť život, aký nový obsah mu vynájsť? Veľmi mi chýbala najmä práca s deťmi, škola – lenže tie dvere mi už ostali zavreté. Prijala som teda miesto v redakcii detských časopisov a pokúšala som sa pre deti aj písať. Keď už nie s deťmi, myslela som si, tak aspoň pre ne. Odvodený svet literatúry sa mi mal stať náhradou za stratený beuzprostredný kontakt so živými deťmi.
In: Mária Ďuríčková: Čo nie je v slovníku. Romboid, roč. XIII., 1978, č. 9, s. 73 –76.
