Mária Ďuríčková photo 1

Mária Ďuríčková

29. 9. 1919
Veľká Slatina
—  15. 3. 2004
Bratislava
Žáner:
editorská činnosť, literárna veda, pre deti a mládež, scenáristika

Komplexná charakteristika

V modernej slovenskej detskej literatúre má Mária Ďuríčková vyhranené a nezastupiteľné miesto vo viacerých oblastiach: ako autorka rozprávok, povestí, príbehov o deťoch a – rovnocenne s pôvodnou autorskou tvorbou – ako tvorivá zostavovateľka výberov z ľudovej slovesnosti. Od začiatku literárnej tvorby striedavo pritom načiera raz do jednej, raz do druhej sféry, až sa napokon po dlhých desaťročiach pôsobenia (od jej debutu Rozprávka o Dedovi Mrázovi uplynulo v roku 2004 polstoročie) vyhranilo jej svojské chápanie literárnej tvorby – i keď, ako priznáva v rozhovore s Jánom Poliakom, oblasť detskej literatúry nie je pre ňu oblasťou, ktorá by jej úplne postačovala na plné sebavyjadrenie. Do literatúry vstúpila v 50. rokoch, keď terén slovenskej detskej literatúry bol v mnohom ohraničený. Kým jej prvé veršované práce pre deti Rozprávka o Dedovi Mrázovi (1954), Zajko a líška (1957), Čarovná píšťalka (1958) sa ešte výrazne opierajú o folklórnu rozprávku, v prvej rozprávkovej próze Zajtra bude pekne (1959) sa už pokúša o osvieženie folklórneho modelu: zachytávanie skutočnosti je už obohatené o autorský poetický rozmer. Vnášanie detských postáv, postáv čudákov a rojkov, bolo v tých časoch niečo, čo sa pociťovalo ako nóvum. Kritika a teória detskej literatúry hovorila jednoducho o novej vlne – Ján Kopál neskôr na označenie tohto novátorstva začal používať termín „detský aspekt“. Práve detský aspekt našiel výrazné autorské uplatnenie v rozprávke založenej na personifikácii – O Guľkovi Bombuľkovi (1962). Z hľadiska vývinu slovenskej autorskej rozprávky je dôležitá jej próza Jasietka (1963). Detský spôsob myslenia ako zdroj poetiky využila neskôr aj v ďalších príbehových prózach: Sestričky z Topánika (1969), Janček Palček (1970), O Katarínke a Túlavom vrchu (1970) a Nie je škola ako škola (1974). Rozprávka či povesť ako sujetový základ sa v jej tvorbe dostáva do popredia najmä v 70. rokoch 20. storočia v knihách ako Biela kňažná (1973), Dunajská kráľovná (1976), Prešporský zvon (1978) či Panenská veža na Devíne (1988). Ďuríčková je ako autorka v mnohom tradičná. O tradičné prvky výstavby ľudovej slovesnosti sa opiera najmä v beletrizovaní histórie a v záznamoch povestí, kde však i popri tradičných stavebných prvkoch vynikne je rozprávačstvo. Podobne je to i v jej autorských prózach, kde sa zdanlivo ocitá na celkom opačnom konci. Popri próze sa kontinuitne venovala aj televíznej a rozhlasovej tvorbe, pričom sa aj v týchto oblastiach zameriavala predovšetkým na rozprávkové žánre. Po päťdesiatich rokoch jej plodného pôsobenia v slovenskej literatúre sa jej obraz jasne načrtol a výrazne umiestnil v presnom bode, kde vznikajú tradičné hodnoty slovenskej kultúry.

Anna Šikulová