Slovo je – v Milčákovom chápaní – zaťažené toľkými významovými možnosťami, že čitateľ má čo robiť, aby sa predral húštinami symbolov k cieľu, ktorý mal autor na mysli. Zostáva teda iba jedno: ísť cestou intuitívneho vciťovania. Skôr tušíme, ako hmatateľne vidíme, že básnik sa na nás obracia z hĺbok svojej existenciálnej úzkosti (pásmo Voda, nôž a povraz), z miest, kde zápasí o ľudskú identitu a rýdzosť.
Ivan Mojík
Marián Milčák naďalej stavia na niektorých atribútoch, ktoré už z jeho tvorby poznáme. Spomeniem iba básnickú inšpiráciu kresťanskou sémantikou či priamo biblickými námetmi, zahľadenosť do minulosti (mytologickej, doteraz najmä antickej) s jej ušľachtilými výzvami, sklon k reflexívnemu, mravne apelatívnemu typu básnenia, alebo obraznosť, ktorá vychádza z tradície básnického symbolizmu a postsymbolizmu.
Stanislava Chrobáková
Nie je to ojedinelý jav, keď sa odborné práce a štúdie, ktoré boli doteraz publikované samostatne v zborníkoch a časopisoch, dostanú do jednej publikácie, a tým sa vytvorí nový celok s kvalitatívne širšími možnosťami. V knihe Mariána Milčáka sa stretlo sedem príspevkov: pertraktuje v nich najmä vzťah čitateľa a pisateľa v situácii, keď chcú spolu komunikovať prostredníctvom náročného textu – pri prvom alebo nepozornom čítaní často nazvaná nezrozumiteľnosťou a nedešifrovateľnosťou. Nevyhýba sa však ani vzťahu takéhoto diela a kritiky. Za najdôležitejšie kritérium pri skúmaní povahy nezrozumiteľnosti pokladá jej funkčnosť. Správne totiž uvažuje, že takáto náročnosť v texte zatajuje (ozvláštňuje) zmysel a nezakrýva jeho absenciu.
Radoslav Tomáš
