Môj neopätovaný vzťah k Modre

Je len jedno jediné miesto na svete, ktoré ma sprevádza celých päťdesiat rokov života. Alebo ja sprevádzam jeho? Zaregistrovalo ma toto mesto vôbec? Vie o mne? Váži si ma? Má ma rado tak ako ja jeho?

Láska k mestu i k miestu je vždy trochu neopätovaná.

„A hadíka sceš?“ sklonila s k nemu s úsmevom pani vedúca, keď pozbierala peniaze od babičky a vydala jej dvadsaťpäť haliernik a pár jedno a troj-haliernikov. Isto skončia u Kajoluška v cigarovej škatuli. Chytila ho mäkkou ženskou dlaňou za predlaktie a potom vybrala z dózičky hadíka.

„Nie tými rukami, čo ste chytali peniaze!“ vyletelo z Kajoluška, ale babka mu zapchala pusu. Pani vedúca sa zasmiala, prvýkrát ju videl smiať sa, srdečne a nahlas. (Dedoluško)

Teda to jediné miesto, ku ktorému ma viaže päťdesiatročný (viac či menej) neopätovaný vzťah, je Modra. Pre Modru je typických niekoľko dominánt: veža katolíckeho kostola (evanjelici odpustia, majú krásny kostol, ale trochu nižšie smerom k Šenkviciam), bašta, rytierska brána, kde kedysi bola vináreň... A nad Modrou sa tiahne typická silueta Malých Karpát, ktorej dominuje Malá Homoľa. Dlho som si myslel, že je to Veľká. S nadmorskou výškou 709 metrov, na ktorej postavili drevenú rozhľadňu, ktorá sa občas krásne kymácala, takže na ňu môj mladší syn odmietal chodiť, keď bol malý. Teraz ju nahradili novou, na tej som ešte nebol. Ibaže Veľká Homoľa, na ktorej stojí modranská rozhľadňa, má tú zvláštnu vlastnosť, že z nej Modru nie je vidno. Presnejšie jej centrum. A z centra Modry zas nevidno Veľkú Homoľu. Musíte ísť smerom na Kráľovú, alebo, naopak, smerom na Pezinok a Veľká Homoľa vystúpi spoza Malej (638 metrov nad morom), za ktorou sa ukrýva.

Malá Homoľa teda je tým magickým kužeľovitým vrchom, ktorého silueta sa vpila nielen do mojej pamäte, ale aj génov. Keby som bol pravý Modran, asi by som povedal Kugel. Ale keď kamaráti Modrania spomínajú všelijaké tie Kugle a Holungačky a podobne, nikdy sa veľmi nechytám.

Názvy som si pamätal podľa mapy. Budoval som si k Modre svoj vlastný, separátny vzťah. Prechádzal som sa jej ulicami, najprv s dedkom a babkou, potom sám. Niekedy s kamarátmi. So svojou nastávajúcou manželkou, so svojimi deťmi, a tak ďalej a tak podobne, osoby a obsadenie sa menia, ja a Modra ostávame.

V Modre je situovaná moja prvá kniha, ktorá, našťastie, neuzrela nikdy svetlo sveta. Zosmolil som ručne jeden exemplár. Samizdat. Kniha je o chlapcovi, ktorý prežíva jeseň so starými rodičmi, chodí s nimi na záhradu, prechádza sa po meste, alebo sedí či leží doma a užíva si zvláštnu pohodu a pokoj, ktorá ma zrejme v mojom vlastnom detstve natoľko fascinovala, že som pociťoval potrebu sa o ňu podeliť. Knihu, ako mám vo zvyku dodnes, som dlho prerábal a keď som ju ako piatak daroval mamičke pod stromček, už mi prišla v kútiku duše trochu neaktuálna. Detská. Kým som ju dokončil, vyrástol som z nej. Ale nie celkom. Bol som predsa len ešte decko, o čom svedčila inštrukcia, ktorú som vložil hneď do úvodu svojho diela: „Pri čítaní sa nesmiať!“

Dnes by som najradšej do úvodu svojich kníh, napísal: „Pri čítaní sa smiať!“ Ale nepomohlo by to. Rád by som bol veselý a zabudol na grimasu premýšľavého či skôr mudrlantského chlapčeka, ktorú na sebe občas vidím a je mi protivná. Napríklad i teraz. Preto, skôr, než skĺzneme do melanchólie, musím sa priznať, že som bol vždy šibnutý. Obzvlášť ako decko. Často som sa zlostil a prenasledovali má predstavy, ktoré si ma celkom podmanili, a to aj cez deň.

Hrával som sa napríklad na stierače, takže som po modranských uliciach chodil a kyvkal bacuľatými rúčkami. Preto so mnou dedko odmietal chodiť na prechádzky. Ľudia ho aj ľutovali, chudák, má teho vnúčika, ale asi to bude blázen.

Starí rodičia sa mi pod chvíľou aj vyhrážali, že na mňa pošlú suseda, ktorý bol lekárom v povestnom blázinci na Cajle, a že príde a dá mi injekciu.

Potom som sa hrával na autobus a dedko sa zas hanbil chodiť po Modre s vrčiacim a syčiacim chlapčekom. No a potom som dorástol do zálesáckeho obdobia a s odstupom času som sa dozvedel, že som vyzeral ako veľmi divný mládenec s plecniakom, vo vetrovke a neraz, v zlom počasí, aj so „štucňami“, teda s navliečkami na lýtka, ktoré ma chránili pred snehom a blatom.

Nuž, ako len mohla Modra opätovať lásku takéhoto kokôtika?

Hoci, na druhej strane, od detstva ma všetky predavačky a tety na pošte, alebo aj panie, čo sme stretli na ulici, obdivovali ako zázračné a nadané dieťa. Aj som ním bol. Vedel som čítať, počítať, písať, keď som mal dva alebo tri roky. Stretávali sme veľa ľudí, s ktorými sa dedko zarozprával, pretože bol recepčným v hoteli, a tak ho všetci poznali.

Niekedy, keď mal dedko nočnú službu, išli sme si zavolať od neho, z hotelovej recepcie, kde hosťom vydával kľúče od izieb a predával pohľadnice či cigarety.

„Dnes je tu nejaká konferencia, ale je tam veselo,“ privítal nás dedko v saku a červenej viazanke ukazujúc na konferenčnú sálu, odkiaľ sa ozývala hudba. Hudba, tanec, klobása.

Prešli sme tajomnými tmavými dvierkami na jeho pracovisko, kde rozvoniaval tabak a v drevenej zásuvke hrkotali drobné. Na recepciu sa prišuchtal starý pán Mikuš, ktorého všetci volali hvezdár. Zrejme bol naozaj hvezdár. V minulom vesmíre. Alebo hvezrád, čiže ten, čo má hviezdy rád.

„Vidím, že tu máte výpomoc,“ povedal Mikuš s umastenou šiltovkou na plešatej hlave, keď ma uvidel. „Tak mi daj jedny Sparty.“

Podal som pánovi hvezdárovi krabičku (naozaj nie škatuľku, cigarety, dočerta, nemôžu byť v nijakej škatuľke, takisto ani džúsy) s tvrdými Spartami, tie boli dostať málokedy.

„Osem osemdesiat,“ pošepol mi dedko.

„Osem osemdesiat,“ povedal som profesionálne a hvezdár položil na drevený pult pokrkvanú papierovú desaťkorunu.

„To je v poriadku,“ povedal a už aj zamieril naspäť do výčapu, kde ho čakalo ďalšie orosené.

„Vidíš, dostal si diškrecí,“ povedala babka.

„Čo som dostal?“ spýtal som sa.

„Tringelt,“ povedal dedko. „Sprepitné. Korunu dvadsať. Môžeš si ich vybrať z drobných v šuflíku.“ (Medvedia skala)

Moja láska k Modre bola nielen neopätovaná, ale aj nezdieľaná. Lebo iní Modrania, kým ja som ochkal nad krásami ich (nášho) mesta a jeho okolia, hádzali do potoka hrdzavé práčky, olamovali konáre jedlých gaštanov a dnes zasa po svojom biotope jazdia na štvorkolkách. Kúsok nad Modrou, nad hradbami a zmieneným evanjelickým kostolom, rastú chránené oskoruše. A ich staré kmene ukrývajú škatule od pizze a plastové fľaše.

V Modre som s rodinou šesť rokov býval. Myslím, že nás susedia ohovárali, že máme zanedbanú záhradu, hoci som sa, najmä spočiatku, veľmi snažil. Staral som sa o vinič, o jahody, sadil paradajky a s láskou ich polieval počas letných večerov – ráno sa mi vstávať nechcelo. Mal som milých susedov. Ale aj nemilých. Možno aj ja som bol nemilý sused. Dodnes – akoby povedali rodáci, podnesden – chodím pomerne nerád okolo svojho niekdajšieho domova. Vnímam  svoje pôsobenie na tomto mieste ako svoje zlyhanie. Hneď som bol tej Modre podozrivý, keď som sliedil s tým plecniakom po vtáčikoch, čo sedeli na konároch stromov.

Už sa mi ako spisovateľovi nepodarí usadiť v tomto kraji a zobytniť v ňom dom, v ktorom by sa stretávali moji priatelia, intelektuáli, pilo by sa víno a debatovalo o literatúre. Neostane po mne nič. Ale ani po iných. Krásny strom, ktorý bol ikonou modranského námestia, už dávno nie je. Nemohol som uveriť starej fotografii, aké bolo toto námestie zelené.

Dnes pripomína buzerplac a parkovisko. Ľudia sedia na terasách, pijú kávu a inhalujú exhaláty. Motorkári húfne pristavujú svoje smradľavé a hlučné stroje pri zmrzline, ich rapotanie a brbotanie terorizuje mesto vo dne i v noci. Hotel je zavretý. Podnikatelia dopodnikali. Na Modrou kyselinári rozpúšťali kamošov v žieravine. Kačabar vyhorel, aj iné prevádzky. Ale nám sa to takto páči.

Som asi ten osamelý čudák, alebo aj čurák s plecniakom, ktorý chodí po meste a prekáža mu to. Iným nie. Iným neprekáža ani besnenie developerov v Bratislave, sme spoločnosť, v ktorej, keď niekomu niečo prekáža, dostane nálepku outsidera, mizantropa, frfľoša. Treba byť pozitívny a spokojný.

Vyšli sme von, na ulicu osvetlenú neónovými lampami a svetlom z pošty, v tráve cvrlikali lúčne koníky a svrčky. (Medvedia skala)

Možno ešte budem žiť päťdesiat rokov a nájdem si iné miesto, inú Modru, pohrozím jej občas, ale ona nič, ničím si ma nechce získať, nepresviedča ma ani neprehovára, ani neprosí. Choď si, keď chceš. Vie, že nepôjdem. Vlastne ani neviem prečo. Chodím po uliciach a každú chvíľu sa s niekým zdravím, zarozprávam. A v tom, v tej nezapríčinenej a neodôvodniteľnej láske, je presne definovaný môj vzťah k Modre.

KOPCSAY, Márius: Môj neopätovaný vzťah k Modre. In: Rozum, roč. I, 22. 2. 2019, február – marec, s. 26 – 28.

KOPCSAY, Márius: Písanie ako láska. In: Rozum, roč. II, júl – august 2020, č. 7 – 8, s. 58.