Márius Kopcsay

21. 4. 1968
Bratislava
Žáner:
próza, iné

Napísali o autorovi

 Banalita, ba triviálnosť života „sídliskovej komunity, ktorá je plná atavizmov vidieckeho života“, sa v Kopcsayovej „geopolitickej groteske“, ako znie podtitul románu Asvabaždénie, ukazuje ako pochmúrne, a pritom zábavné dobrodružstvo. Krútňavy reality a víry virtuality sa stýkajú, všade samé duplikáty a rozmnoženiny, zavádzajúce obrazy, klamné odrazy, znepokojivé obmeny akýchsi známych a pritom nových výjavov, čo vedie k čoraz väčším deformáciám postáv a ich vzťahov.

Michaela Jurovská, 2016

 

V koexistencii s fragmentmi aktuálnej reality i minulosti sa prvky fantastiky vyskytujú aj v prózach Máriusa Kopcsaya, predovšetkým v poviedkach zo zbierok Kritický deň (1997), Stratené roky (2004) a Zbytočný život (2006), avšak autor ich v žitej každodennosti uzemňuje dôslednejšie. Fantazmy v Kopcsayových prózach síce ozvláštňujú, no v konečnom dôsledku potvrdzujú jeho rozprávanie o životnej frustrácii a dezilúzii jeho protagonistov. V románe Mystifikátor (2008) sa táto fantastická línia stáva organickou súčasťou rozprávania.

Ivana Taranenková, 2012

 

Hlavná postava a ich-rozprávač Kozma je podľa autodefinície „veselá kopa nešťastia“ (Medvedia skala, s. 29), svoju životnú frustráciu a nespokojnosť ventiluje najmä smerom do vnútra rodiny, v spoločnosti je skôr zdvorilý a nenápadný. Ako vo viacerých predošlých Kopcsayových prózach (román Domov) je hlavná postava predovšetkým zamestnanec a manžel (otec). Toto určenie je zdanlivo bezpríznakové, veď cez prácu a rodinu sa sebaidentifikuje väčšina populácie, no kopcsayovské špecifikum spočíva v tom, ako svoju postavu dokáže týmito funkciami vyčerpať v oboch zmysloch slova: je nimi plne charakterizovaná a zároveň unavená, túžiaca sa z tejto determinácie vymaniť.

Radoslav Passia, 2010

 

Ide o jedného z neveľa súčasných autorov strednej generácie, o ktorom sa dá bez rozpakov povedať, že vytvoril vlastný, veľmi pôvodný prozaický svet (v tejto súvislosti možno spomenúť ešte Ballu) a zostáva mu verný: dokázať to znamená niečo iné, ako napísať jednu dobrú poviedku či vydať slušnú knižku. (...) Kopcsayov prozaický svet je svetom vedomia svojich protagonistov. Vo vzťahu k ich životnej situácii sa prirodzene delí na dve časti, na doliehajúcu každodennosť a na predstaviteľné alternatívy k nej. Každodennosť v jeho prózach predstavuje konštantný, stabilizujúci, opakujúci sa prvok, variabilnou, od knihy ku knihe meniacou sa zložkou sú alternatívne riešenia: predstavujú  aktívnu, vývinovo nosnú časť jeho diela (a prirodzenú analógiu k našim životom, kde sa skutočný lineárny priebeh dotýka veľkého počtu nenaplnených možností). Každý nový z pribúdajúceho počtu titulov stále naliehavejšie staval pred Kopcsaya i jeho stálych čitateľov otázku, do akej miery sa prozaikovi podarí zachovať vernosť svojmu svetu a zároveň sa vyhnúť opakovaniu.

Vladimír Barborík, 2010

 

Román Mystifikátor je dielo priam reprezentujúce Kopcsayovu doterajšiu tvorbu a predstavuje autorov štýl v tej najlepšej forme. Epopeja frustrácie napreduje, ironicko-skeptickými názvami kapitol počnúc, témami plnými zakomplexovanosti a paranoje pokračujúc a vtipne absurdnými ilustráciami Igora Ondruša končiac. Prítomné sú všetky prvky tvoriace Kopcsayov autorský idiolekt, ktoré už jeho čitatelia dôverne poznajú i očakávajú. (...) Román Mystifikátor je však predsa len v niečom iný ako predchádzajúce Kopcsayove texty. Metóda žánrovej multiplikácie, podobne ako aj absurdné pointy a fantazijné fikcie, podľa všetkého Kopsayovi náramne imponujú. A treba dodať, že ich do tvorby importoval veľmi zručne, vkusne, so svojskou originalitou, a práve tieto postupy sú tým, čo román obohacuje a posúva o pomyselnú priečku vyššie.

    Miloš Haverla, 2009

 

Debut Máriusa Kopcsaya Kritický deň bol spojený najmä s recenzentskou diskusiou o „škaredých slovách“ v literatúre. Napriek tomu treba poznamenať, že v bežnej reči ich možno postrehnúť oveľa viac a v Kopcsayovom zámere písať prózu, ktorá zachytí ľudí v ich najbežnejších situáciách, vyznieva toto vulgárne gesto celkom mierne, alebo – ak chceme – funkčne. Trápne, nepríjemné, ufrflané, vyžité – aj takto by sa dali charakterizovať jeho postavy a príbehy. Ťažko povedať, či si takúto tematiku vyberá sám, lebo ho niečím priťahuje, prípadne sa s ňou potrebuje inak vyrovnať. Isté však je, že Kopcsay svoje písanie štylizuje ako nudné a fádne, necíti potrebu vytvárať zložité fabulačné a naratívne postupy; napriek tomu si udržiava odstup a nadhľad, vďaka ktorým sú jeho texty ľahko čitateľné. Za mnohými motívmi cítiť autorský postoj a jemne štylizovanú autopsiu, ktorá vrcholí v pocitoch zbytočnosti žitia – otázka potom u neho nestojí tak, aký je zmysel života, ale či vôbec nejaký zmysel jestvuje. V knihe nájdeme aj dva juvenilné texty, datované do skoršieho obdobia, s jemným kontrastom sveta dospelých a detského sveta, ktorý si ešte veľa neuvedomuje a uspokojí sa s lacným vysvetlením a pretvárkou. Nemožno povedať, že Kopcsay vo svojej druhej knihe Stratené roky vytvára hrdinov, ktorí sú svojím spôsobom výrazne odlišní ako jeho predchádzajúci hrdinovia. Ich dištanc od sveta znova vytvára na báze kompaktného prozaického celku, tentoraz však na zrelšom a prepracovanejšom podloží. Tento celok je tichý (až na tých pár vulgarizmov), akoby len opisoval jednoduchý, možno až „slabý“ (V. Mikula) príbeh, no v skutočnosti hovorí o ľuďoch, ktorými môžeme byť aj my. Kopcsay svojich hrdinov stavia bez problémov do hlúpych a naivných situácií a čaká, čo urobia. Väčšinou nemajú veľa možností. Čitateľ len o málo viac. Jeho hrdinovia sú neplnoletí chlapci, čo rozdávajú rozumy, sami by však potrebovali poradiť; adolescenti, čo svoje prvé sexuálne zážitky prežívajú hlavne v hlave; frustrovaní manželia, až veľmi „neatraktívni“. Príbehy z čias reálneho socializmu, prípadne tesne po ňom, sú úprimné a bezradné. Vzniká tak nie veľmi „ukričaná“ a trošku rozbitá próza. Za pozitívum oboch jeho kníh možno brať čiastočný návrat k „normálnemu“ (epickému) príbehu, kde už nedominuje výrazné autorské gesto sebaprezentácie, ale autor myslí aj na čitateľa. Kopcsayovi hrdinovia sú teda neideálni, roztržití, a akoby to nestačilo, často aj na pohľad a správaním nepríjemní. Ide až o sústredený záujem o anomálie všednosti: to, čo autor nezvláda literárne, akoby nahrádzal „odchýlkou“ od normálu. Robí to však úprimne, a práve tým dosahuje stotožnenie sa čitateľa s príbehom, teda čitateľský záujem. Román Domov sa odohráva v období bez hypermarketov a mobilných telefónov (v nedávnych deväťdesiatych rokoch). V období plnom neistoty sa usiluje nájsť svoje miesto neistý hrdina Mucha. Jeho príbeh sa začína sťahovaním do bytu, s ktorým sa nedokáže stotožniť. Na problém nenaplneného domova nadväzujú ťažkosti v práci i v manželstve, hrdina sa čoraz viac topí v dlhoch – finančných, ale aj morálnych voči ľuďom okolo seba. Román Domov sa dostal do finále súťaže Anasoft Litera a bol ocenený aj v súťaži Veľká cena za východoeurópsku literatúru.

Radoslav Tomáš, Anna Šikulová

 

Márius Kopcsay píše o rokoch detstva a mladosti a súčasne o pocitoch dnešného tridsiatnika so zreteľným autentickým pozadím, no i s jasnou mierou literárnej štylizácie. Tieto dve tematické vrstvy – detstvo a súčasnosť – sa u neho striedajú, v niektorých poviedkach sa dokonca cielene prestupujú a prelínajú. Kopcsay cez svoje postavy spomína na (evidentne vlastné) detstvo a minulosť, vracia sa do čias, keď po uliciach jazdili trabanty, všetky deti v republike sa obliekali rovnako a v rádiu vysielali z košického štúdia reláciu Maratón... (Nedá sa nič robiť, ale niektoré odkazy tohto typu zarezonujú už iba v generácii „pamätníkov“). Nezaujíma ho doba, ale subjektívne prežívanie vlastného individuálneho života. Návraty do detstva však automaticky neznamenajú pohľad cez ružové okuliare. Namiesto nostalgických spomienok sa Kopcsayove „detské“ prózy sústreďujú na vecné podanie väčšinou nepríjemných či trápnych zážitkov (alergia, tučnota, výsmech rovesníkov, neúspech v tanečnej, detský strach z „tajomných“ rečí dospelých).

Dana Kršáková, 2004

 

Kopcsayovo majstrovstvo spočíva – nazdávam sa – v tom, že má úplne pod kontrolou zámerne fádny, nulový štýl. Ustrážiť takýto štýl musí byť poriadne ťažké. Dialógy sú zväčša nenápadné, no doťahuje ich ad absurdum bez toho, že by sme im prestali veriť. Naopak, sú presnou a presvedčivou patofyziológiou banality (napríklad hádka manželov v Pivnici). Žiadne zaznamenané či významné narodenie ani smrť: postavička sa prosto objaví – plahočí sa, trapoší – a len tak zmizne.

Viktor Suchý, 2004

 

„Pred desiatimi minútami bolo o päť minút budú dve štvrte na štyri“ (s. 155) Takto zložito (ale rozlúštiteľne) odpovedá hrdina jednej z deviatich Kopcsayových poviedok na jednoduchú otázku, koľko je hodín. Je totiž zmätený zo života, má strach z infarktu i zo zemetrasenia – akosi sa dozvedel, že raz umrie, a to sa päťročným deťom nerobí. To by sa vlastne nemalo robiť ani dospelým, vystavovať ich konfrontácii s neodvratne sa blížiacim nebytím, najmä keď ani to bytie za veľa nestojí. Iné je, keď život človeka pripomína silný „americký“ príbeh, plný mohutných citov, závažných rozhodnutí a dramatických zvratov, to už potom aj tá smrť má podobu vydarenej pointy. Lenže Kopcsayovi hrdinovia žijú „slabé“ príbehy z čias nášho reálneho socializmu či raného kapitalizmu, príbehy také neatraktívne, že ich takmer nik nechce s nimi prežívať, takže všetko si to musia odžiť sami. Odžiť, odžuť, odfrflať.

Na postavy outsiderov – či sa nám to páči, alebo nie – je naša literatúra bohatá a títo nič neznamenajúci ľudkovia v nej takmer vždy čosi znamenali: Maco Mlieč bol výkričníkom, Jozef Mak symbolom, Tatarkov Bartolomej Slzička otáznikom, ba ešte aj bezmenný hrdina Slobodovho Rozumu bol zúfalým výkrikom. Túto tradíciu sa pokúsil pochovať Pišťanek, ktorý si povedal: keď outsider, tak debil (Mladý Dônč), ale ani jemu sa nepodarilo myšlienkovú reflexiu zo slovenskej prózy (i keď z vlastnej áno) navždy odstrániť. Po ňom totiž prišli ďalší – medzi nimi Kopcsay so svojou prvou knižkou Kritický deň (1998) i s touto druhou – pre ktorých literatúra nie je poľom textových či marketingových stratégií, ale miestom (dnes už takmer posledným), kde je ešte prijateľná napríklad obyčajná bezradnosť. Možno práve jej zankom sú Kopcsayovi hrdinovia, či už ide o rozumkárske chlapčiatka, sexuálne vyhladovaných adolescentov alebo nemožných manželov. Títo všetci na „výzvy“ života odpovedajú akosi roztržito, keďže ich „mýli“ nejasný ideál „holého žitia“ (s. 102) ako žitia autentického, „večného“, v ktorom ľudia zabudnú na „všelijaké túžby a ciele“ (tamtiež).

Takýmto „holým žitím“ sú možno aj ostrovčeky poézie, ktoré sa tak páčia rozprávačovi i jeho postavám a ktoré v lone ostražitej spoločnosti vznikajú už len nezámerne – a tak sa pekná predstava lietajúcich topoľov odhalí ako produkt jazykovej nedbalosti pani Bohatej: „Ale alergiu nemá ani tak na seno, ale keď lietajú tie topole, viete, to páperie z tých topoľov...“ (s. 10). Autentickým zážitkom je pre Kopcsayových hrdinov i „krásne sfarebený vták“ (s. 12), „čermeľ lesný“ (s. 21) alebo „Aldebaran, alfahviezda súhvezdia Býka“ (s. 140), lenže takýchto svetlých momentov je v ich živote zúfalo málo. Veď ešte aj medzi slnečnými lúčmi vidia tmu (s. 60)!

Aby sme sa však priveľmi nerozľútostili, Kopcsayove postavy sa výdatne ľutujú samy, ba autor im zväčša pridal aj ďalšie neideálne vlastnosti, či už duševné (hádavosť, ufrflanosť, uvzatosť) alebo telesné: tučnotu. Tá je identifikačným znakom Kopcsayových antihrdinov, a keďže nejde o Američanov, oni touto svojou odlišnosťou aj trpia! Nie sú smiešni? Veru sú, a na tejto i ďalších ich životných patáliách sa môžeme dobre pobaviť. Autor ich totiž nijako nechráni pred trápnymi situáciami – i keď niektoré mohol viac konkretizovať: čo to bola napríklad za krkolomná poloha hrdinu poviedky Presviedčač, keď „ozlomkrky šťal“ (s. 141)?

Lenže okrem močenia iné veľké životné úľavy Kopcsayovi protagonisti takmer ani nepoznajú. Takže nielen poviedka Presviedčač, ale celá kniha by mohla niesť podtitul Peklo. Iste, má v tom prsty aj autorská letora, no ak nie stredoveký život, ale život tu a teraz je vnímaný ako „čakáreň na smrť“ (s. 94) a ešte k tomu „neútulná“, s „agresívne svietaiacou nezhasnuteľnou lampou“ (tamtiež), potom je to zlé vysvedčenie pre túto dobu.

Zlé pre dobu, dobré pre literatúru. Lebo vďaka takejto literatúre (a nie politickým debatám v TV) vieme, koľko (nám) odbilo. Ozaj, koľko? „Pol štvrtej aj päť minút“ (s. 156) – čo je tiež vyriešenie časomerného rébusu zo začiatku recenzie. Uf, odľahlo mi. Takže ešte nie o päť minút dvanásť...

 

Valér Mikula, In: Kritiky, Výber z textov, Zväzok I, vyd. KK Bagala, 2019, pôvodne vyšlo v SME 11. 11. 2004).

 

Málo slovenských textov je tak intímne spätých s osobou autora a ešte menej z nich je pritom takých „neobťažných“! Kopcsay zrejme v literatúre našiel spôsob, ako nebyť (aspoň na chvíľu) na ťarchu sebe a ani ostatným. Svoju neradostnú zvesť vie šíriť tak, že kto chce, môže sa na nej len zabávať, a pritom si nemusí pripadať ani ako hlupák, ani ako cynik. Kopcsay ovláda umenie byť subjektívny, a nezaťahovať pritom do veci čitateľa: ako rozprávač to naaranžuje tak, že nie jemu sa deje krivda, za ktorú (podvedome) môžeme my, ale nám sa akosi deje krivda tým, že nie je dokonalý, za čo nás odškodní aspoň vtipným rozprávaním o svojej nedokonalosti, „nezrelosti“.

Valér Mikula, 1999