Márius Kopcsay

21. 4. 1968
Bratislava
Žáner:
próza, iné, pre deti a mládež

Komplexná charakteristika

Tvorbu jedného z najvýraznejších autorov slovenskej prózy po roku 2000 Máriusa Kopcsaya charakterizuje realistický tragikomicky modulovaný prúd rozprávania s autobiografickými motívmi, do ktorého sú v rôznej intenzite vkladané absurdné, groteskné a snové prvky. M. Kopcsay debutoval v roku 1998 poviedkovým súborom Kritický deň, po roku 2000 vydal osem ďalších samostatných kníh väčšinou kratších próz – romány Domov (2005), Mystifikátor (2008), Asvabaždénie (2015), poviedkové zbierky Stratené roky (2004), Zbytočný život (2006), Medvedia skala (2009), Veselé príhody z prázdnin (2011) a novelu Jednouholník (2014). Dôležitým momentom jeho textov je reflexia prežívania v každodennej rutine, ktorá sa vzťahuje na fenomény slovenskej spoločenskej reality od deväťdesiatych rokov po súčasnosť, ako aj nostalgické tematizovanie detstva prežívaného v normalizačnej ére. Kopcsayove prózy spája konštantný typ protagonistu, v dobovej próze obzvlášť exponovaného „outsidera“, „antihrdinu“, muža v strednom veku a zo strednej triedy, ktorého optikou sa udalosti rozprávania sprostredkúvajú a vyhodnocujú. Svoju životnú frustráciu a nespokojnosť, pretože nevie splniť požiadavky spoločnosti na rolu „úspešného“ muža, partnera a otca, ventiluje najmä smerom do vnútra rodiny a jeho verejné prejavy charakterizuje skôr zdvorilosť a nenápadnosť. Kopcsayovo špecifikum spočíva v tom, ako svoje postavy dokáže uvedenými rolami charakterizovať. Sú nútené pohybovať sa v nich a zároveň túžia vymaniť sa z tejto determinácie. Dôvodom neadekvátnosti, nekompatibility s okolím, ktoré je často vykresľované karikatúrne a hyperbolicky, však nie sú nedostatky hlavných postáv. Autor poukazuje skôr na morálnu deformáciu spoločenského prostredia, ktoré postavy obklopuje. Postupne ho stále viac zaujíma aj reflexia politického prostredia, ako aj virtuálnej reality internetu, najmä sociálnych sietí, pomocou nich svoju typickú postavu ďalej „občerstvuje“, konfrontuje ju s týmito fenoménmi, zásadne ju však nemení. Práve sféra spoločenského sa stáva ústredným zdrojom absurdity jeho próz. Stret zvyčajne napokon nenaplnených životných túžob s každodennou realitou – ako ústredný konflikt Kopcsayovho rozprávania – vedie k primárnej dileme, či má človek zotrvať v priestore, kde sa mu nedostáva úcty, kde sa cíti neustále ponižovaný a zneužívaný, alebo má prijať väčšiu mieru zodpovednosti za seba za cenu, že sa vzdá principiálneho osobného kverulantstva a vstúpi do neistoty. Neuspokojivé riešenie tejto dilemy vedie postavy k melancholickej dezilúzii zo sveta či k frustrácii, k prežívaniu v „poloexistencii“, v „zužujúcom sa svete“. Dočasný únik z tejto frustrujúcej situácie predstavujú spomienky na detstvo, ktoré je tu prezentované ako akési obdobie bezčasia, mimo kolobehu ubíjajúcich každodenných povinností, rovnako aj motívy „denného snenia“, projekcií nenaplnených životných predstáv.

Hoci písanie M. Kopcsaya je hodnoverne ukotvené v konkrétnom historickom čase a priestore a disponuje výrazným zmyslom pre detaily vystihujúce kolorit doby, má teda do istej miery aj charakter generačnej výpovede, nejde mu o „publicistické“ riešenie problémov obdobia transformácie spoločnosti po revolúcii v roku 1989. To všetko sa síce v jeho prózach exponuje, no autora viac ako spoločenské súvislosti transformačných rokov zaujímajú peripetie jedného ľudského typu, ktoré by vlastne zostali totožné v akomkoľvek čase a režime a ich podstatu by nezmenili žiadne vonkajšie kulisy.

Radoslav Passia, december 2016