Naozaj nemôžem povedať, že by som vyšla z prostredia, kde by literatúra bola nejakým cudzím elementom. Chodievali k nám vtedy všetci vtedajší literáti – či už to boli kritici, básnici – prosto literáti: Smrek, Lukáč, Kostra, Gacek, Rapant, Zúbek. Literárne a intelektuálne zázemie som teda mala vďaka otcovi. Na mňa však viac vplývala matka, bola mi bližšia, a tá mi vravievala, že múdrejšie urobím, ak pôjdem študovať medicínu, a keď budú starí, tak sa o nich potom pekne postarám. To, pravda, nevravela vážne. V tých časoch to už nebolo pre dievča také mimoriadne študovať na vysokej škole. Asi keby som sa bola zle učila, tak by ma dakde zamestnali. Aby som sa vrátila k rodinnému zázemiu. Viac na mňa pôsobili knihy, ku ktorým som sa dostala. Napríklad keď som mala asi jedenásť rokov, našla som doma Mathesiov preklad Jesenina. To bolo pre mňa čosi mimoriadne. Vhupla som do úplne nového sveta. Tento zážitok sa potom v mojom živote zopakoval ešte raz – keď som mala asi sedemnásť rokov a prečítala som si Rilkeho.
