Najusilovnejše však vnášala do vtedajšieho teoretického povedomia aktuálne výboje západnej literárnej vedy Nora Krausová. Prvou prácou Epika a román (1964) domýšľaním teoretických impulzov E. Steigera a K. Hamburgerovej inovovala domáce empiricky naivné koncepty literárnych druhov lyriky a epiky, z nej najmä románu a v ňom kategórií rozprávania, sujetu a fabuly. Zároveň ňou položila základy exaktnej genológie. Štúdie, v ktorých na podobnom názorovom pozadí spresňovala viaceré teoretické pojmy a charakteristiky kategórií literárneho diela, zhrnula do knihy Príspevky k literárnej teórii (1967). V orientácii na západnú literárnu teóriu pokračovala aj v knihe Rozprávač a románové kategórie (1972), ktorou skompletizovala svoju modernizáciu poetiky prózy.
Viliam Marčok
V naší širší vlasti je nejpronikavější prací o daném tématu Nory Krausové Vývin slovenského sonetu (1976; viz i 1950). Autorka – s níž nás spojuje nejen obdobná genealogie vědeckého názoru, ale i společná vzpomínka na jeho obhajobu v nepřízni doby – osvědčila v této práci rovnaký světový rozhled, jemnost analýzy a smysl pro nezastupitelné hodnoty básnictví, jaké jsou samozřejmostí v jejích obsáhlých studiích o teorii prózy a o základních teoretických problémech literárních a jejichž zásluhou se dílo Krausové významně vepsalo do společné kultury slovensko-české.
Miroslav Červenka
Výber z Krausovej štúdií Poetika v časoch za a proti je nepochybne dobrým príkladom kritického odmeriavania myšlienkových prúdov, ktoré nehatane vanú a pretekajú dnešným svetom. (...) Obzvlásť ostro sa vyjadruje na margo efemérnych stránok postmoderného bádania, vyčítajúc mu zištné zaujatie primitívnou masokultúrou. (...) Široký argumentačný aparát, schopnosť stavať proti sebe rôzne teórie do nových, reproduktívnych polôh čitateľa zaujme.
Martin Gajdoš
Nemýľme sa ale, že opätovne pretláčané štúdie Nory Krausovej Filozofická terapia literárnej vedy o semiotike divadla, semiotike mýtu či jej kritické poznámky na margo dekonštrukcie sú zlé. Ich svojho času polemické prijatie ich hodnotu znásobuje. Krausovej snahou totiž od nepamäti bolo nabúravať stojaté vody literárnoteoretického uvažovania na Slovensku, rozširovať jeho zorné pole o západoeurópsky náhľad na problematiku znakovosti textu a viesť diskusiu medzi tradíciami štrukturalistického prístupu k textu a jeho postmoderným nazeraním. (...) Demaskovanie miery nadväznosti medzi kostnickou školou recepčnej estetiky a teorémami českých štrukturalistov Jana Mukařovského a Felixa Vodičku, naopak, privedú mnohých zo zainteresovaných k povzdychu nad stratou náskoku, ktorý česko-slovenský literárnovedný štrukturalizmus pred svetom mal. Čítanie Krausovej knihy môže mnohých adeptov literárnej vedy na Slovensku doviesť dokonca až k skepse. Našťastie, ono príznačné slovenské oneskorovanie za svetom, ako sa eufemisticky nazýva zaostávanie za aktuálnymi vývinovými pohybmi vo výskume slovesného umenia, nie je, aj vďaka Krausovej výskumom (najmä v oblasti naratívu, kategórie rozprávača a sonetu) také výrazné. Krausovej snaha o polemiku s Umbertom Ecom či polemická diskusia s tvorbou Jacquesa Derridu preto rozhodne stoja za opätovné prečítanie.
Peter Mráz
