Od prvej básnickej zbierky pútala Strážayova poézia pozornosť svojou lyrickou osobitosťou, založenou na presnom pomenovaní vecí a ich vzťahov a na diskrétnej, jemnej a často len náznakovej výpovedi o vlastnej ľudskej situácii. Jeho poéziu charakterizuje umelecká vyrovnanosť a stálosť presného, zväčša deziluzívneho básnického sveta. Uprednostňuje ontologický prístup ku skutočnosti, ide mu o hľadanie podstát spoločných človeku i veciam, ktoré ho obklopujú. Robí to raz vo forme mozaikovitých postrehov, "interiérových" básnických poznámok, inokedy v širšie koncipovaných básnických cykloch (Palina, Malinovského 96). Za ďalšiu charakteristickú črtu Strážayovej poézie literárny kritik Ján Števček označil "nezahalenosť básnikovho ja", jeho osobnú ľudskú prítomnosť v básni. Preto v jeho poézii nachádzame zostrené, ale zväčša láskavé detaily ľudskej intimity, na pohľad nebadateľné, ale o to cennejšie, zachytené často len v náznaku, ale zároveň presne, bez zbytočných póz, štylizácií a pátosu, len s podtónom smútku nad poznaním ľudských limitov. To všetko robí Strážayovu poéziu čitateľsky príťažlivou a utvrdzuje básnika vo vernosti svojmu poetickému svetu. Zostáva preto vo svojej poézii "sústredený na bytie a jeho krásnu mizériu". V posledných zbierkach (Elégia, 1989; December, 1990; Interiér, 1992) narástla Strážayova reflexívnosť až po žánrové susedstvo s esejou. Od zmyslovo-zážitkového východiska prvých zbierok tak Strážay dospel ku krajnej miere výrazového asketizmu, ktorý je posledným variantom jeho spôsobu vyjadrenia pocitu neautentickosti ľudskej existencie.
Anton Baláž
