Slovenská kritika a literárna veda zaraďuje prozaickú tvorbu Uršule Kovalyk do feministickej línie novšej slovenskej literatúry; s feminizmom jej texty spájajú napríklad autori kapitoly Próza monografie Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia, (Csiba – Passia – Taranenková, 2014, s. 57), vo feministickom kontexte ich interpretuje aj Marta Součková v knihe P[r]ózy po roku 1989 (2009, s. 375 – 401). Dôsledne zdôraznená ženská perspektíva, tematizácia telesnosti, sexuality a silných emocionálnych pút medzi ženami, tzv. sisterhood, detabuizácia násilia páchaného na ženách, najmä v rodinných a partnerských vzťahoch, kritický opis patriarchálnych mechanizmov kultúry – predovšetkým tieto prvky, prítomné najmä v prvých dvoch zbierkach poviedok Kovalyk, zdôvodňovali umiestnenie jej tvorby v rámci feministického písania. Od feminizmu sa tiež samotná autorka nedištancovala, na rozdiel od iných, nielen slovenských spisovateliek, ktoré sa radšej vyhýbajú takýmto jasným deklaráciám.
Rafał Majerek
Po dočítaní knižky Uršule Kovalyk zistíte, že ide o súbor objavných, zábavných aj vyrývačských poviedok, ktoré potešia, vzpružia a možno aj vzrušia. Kniha neobsahuje myšlienky v mužskom rode a je vyrobená bez pridania testosterónu.
Marcela Konrádová
Jej poviedky sú hlboké, vtipné a smutné zároveň, a čo je dôležité – ženské z pohľadu, na ktorý nie sme zvyknutí. Cítim v nich pravdu, ktorú neviem často krát ani vysloviť a ktorú okrem mňa určite zažíva veľa žien (ak nie každá) na vlastnej koži, alebo ako pozorovateľka sveta okolo seba. Uršuľa pôsobí tak ako jej poviedky. Veľmi otvorene, ako žena so zmyslom pre humor a iróniu, bezprostredne a sympaticky.
Marcela Spissáková
Štýl Uršule Kovalyk nie je realizmus s postsocialistickou príchuťou, a to aj napriek viacerým povedomým, zjavne odžitým detailom jej rozprávania. Muži v týchto príbehoch poväčšine nemajú ani tváre. Sú identifikovaní svojimi zvykmi, lepšie povedané zlozvykmi, kúskami ochlpenia, vlasov, kúskami odevov, najčastejšie trenírkami, ale nájdu sa aj neodmysliteľné disidentské flanelky. Najväčší sympaťáci sú ešte tak zhúlení feťáci či oplešatení, pribratí gejskí bratranci. V týchto príbehoch nevoňajú ani len dojčatá. Ak vo vzduchu cítiť nejakú jar, tak len tú s citrónovou príchuťou, stojacu pri dreze plnom neumytých riadov. V poviedkach to oveľa viac páchne: treskou, klobásou a núteným sexom. Ani ženy však nie sú nijaké skvelé Barbinky pre Kevina. V lepšom prípade sú to „slobodne starnúce ženy“, v tom horšom ženy chytené do začarovaného kruhu: aby zbalili chlapa, potrebujú dobre vyzerať, a aby dobre vyzerali, potrebujú chlapa. A tak píšu neviditeľné listy. Niekomu, kto žije strašne ďaleko, s kým sa už možno nikdy nestretnú, niekomu, kto ani nemusel existovať. Hocikomu, kto by mohol pochopiť.
Zuzana Uličianska
Problém spočíva v tom, že práve Uršulina militantná „rodová“ agitácia zatieňuje skryté kvality jej poviedok. Možno by mi na to odvrkla, že jej to je jedno, ale neuveril by som. Z textov cítiť, že má na viac, než len na nekonečné omieľanie čiernobielej vojny medzi utláčanými ženami a diktátorskými mužmi. Jej písanie začína fungovať paradoxne práve v momente, keď sa vzdiali od opakujúceho sa popisu nariekajúcich žien a prdiacich chlapov v roztrhaných trenírkach. V knižke Neverné ženy neznášajú vajíčka prebleskuje sila slova skôr v impozantnosti vízie nekonfliktného a inšpiratívneho ľudského spolužitia. Ak sa Uršuľa vyberie týmto smerom, má naštartované na román. Ak ostane pri penisoch, budem si môcť len povzdychnúť: škoda, že si feministka.
Patrik B. Garaj
Kovalyk nástojčivo (opakovane, expresívne) tematizuje ženskú identitu, genderovo odlišne stvárňuje predovšetkým motívy mužského násilia, ženskej sexuality, priateľstva medzi ženami, materstva a manželstva. V prózach Uršule Kovalyk sa ozýva smiech medúzy, metaforicky odkazujúc na titul známej eseje H. Cixous. Viaceré protagonistky textov U. Kovalyk sú ženy so slobodným, odcenzurovaným vzťahom k vlastnej sexualite, niekedy hyperbolizovanej (napríklad Paula, koncentrácia sexu, z poviedky Šelma zo zbierky Travesty šou), alebo naopak, nerozvinutej (protagonistka v próze Júlia v tej istej knihe nie je schopná precítiť milovanie s mužom). V próze Samovražda (tamtiež) je pohlavný akt prezentovaný ako údesný, jednoznačne necitlivý, brutálny, dokumentuje odlišnosť mužsko-ženského prežívania intímnej situácie: „Nevnímaš ma. Snažím sa ti hľadieť do očí. V tejto hre hrám iba vedľajšiu rolu. Tvoj pot ma štípe na stehnách, penis ma krája ako narodeninovú tortu.“ (s. 49) „Rebelantský spôsob“ písania Uršule Kovalyk sa prejavuje nielen vo výbere motívov, ale tiež lexikálnych prostriedkov (vulgarizmy sú rovnako frekventované ako v próze viacerých súčasných mužských autorov). (...) Presvedčivejšie sú však tie poviedky U. Kovalyk, v ktorých autorka stvárňuje ženskú skúsenosť implicitne, prostredníctvom symbolov a metafory – vynikajúca v tomto zmysle je napríklad próza Mesačnica z Travesty šou (sémantika vody a mora, noci a dňa, slnka a mesiaca, ryby atď.), ale tiež Betrix a ja z debutu. V takýchto textoch spomínaný smiech Medúzy neprehluší jej krik.
Marta Součková
Kovalykovej román Žena zo sekáča by sme mohli vnímať ako grimasu súčasnosti. Vyvstáva z neschopnosti nadväzovať medziľudské vzťahy, zastaviť sa nielen pred mestom a jeho tempom, ale aj pred sebousamým, ako i z nespôsobilosti prehodnocovať priority či zaujať
vlastný, nikým a ničím nedeterminovaný postoj.
Lenka Suchá
Príbeh románu Žena zo sekáča sa neodohráva, ako sa na prvý pohľad môže zdať, v priestoroch klasického second-handu. Ide o príbeh nezamestnanej ženy, ktorá túži zmeniť svoju finančnú situáciu, a tak jej kroky smerujú do „Veľkého mesta“, v ktorom chce rozbehnúť svoju kariéru. Ponúka priateľstvo z druhej ruky – teda rozhovory, spoločnosť, či radu pre tých, ktorí sa cítia osamelí. (...) V celom texte panujú stereotypné, ba až naivné predstavy. Či už ide o obyvateľov mesta, ktorých autorka vykreslila ako monotónne chodiace bytosti bez emócií, tupo hľadiace do diaľky a nevšímajúce si svet okolo seba alebo o klientelu hlavnej hrdinky, v ktorej mi nedá nespomenúť obraz asi dvadsaťročnej dievčinky menom Pipi. Typický obraz hlúpučkej blondínky, ktorá sa nechá vydržiavať starým pánom, aby si mohla kupovať drahé oblečenie a jazdiť na drahom aute (opäť) anonymnej značky. Skomoleniny názvov svetových módnych značiek (napr. klenoty Twarohovskeho) považujem za prvoplánové. Záverečné zistenie hlavnej hrdinky: „Nevládzem dávať. Aj ja potrebujem ženu zo sekáča“ čitateľ tuší už na prvých stránkach. A to nespomínam občasné, nevhodne použité vulgarizmy, či scény s nasilu lascívnym obsahom. Na druhej strane, ak po knihe siahne nenáročný čitateľ, tak určite uspokojí svoje literárne chúťky. Ľahko plynúci nenáročný dej, text členený na kapitoly s názvami, ktoré pripravia čitateľa na príbeh klienta (Kornel – Muriel – Pipi), a sem tam vtipné výroky, nad ktorými sa (občas) každý pousmeje. Ľahké čítanie na cestu vlakom, či autobusom po náročnom dni v práci. Toto je posledný román Uršule Kovalyk. Nič viac, nič menej. Ak by išlo o debut mladej a začínajúcej autorky, tak by sa dalo hovoriť o celkom fajn čítaní, ale od spisovateľky, pôsobiacej na slovenskej literárnej scéne už nejaký ten rok, som právom čakala lepší výkon.
Jana Kopčová
