Mám rada netradičný terén – samoty, kopanice, lazy, resp. menšie mestečká. Novinári, čo tento terén spracúvajú, sa vo väčšine venujú súčasným témam. Mňa však zaujali príbehy, ktoré mi rozprávali ľudia, čo tu žijú. O ich predkoch. O dare, ktorí tunajší osadníci vždy dostávali – schopnosti prežitia aj v tých najťažších podmienkach. Mnohí z nich až do 70., 80. rokov minulého storočia nepoznali televízor, elektriku, plyn. Dlhé večery pri petrolejke si vypĺňali rozprávaním dávnych povestí a legiend. Iní si zas tento štýl života vybrali zámerne a žijú tak dodnes. Bolo pre mňa zážitkom sedieť pri nich a počúvať ich. Legendy a povesti sú u nich stále živé. Niektoré z nich sa stali podkladom pre moje historické romány – napríklad kniha Čarodejnica z Petrovíc. Príbeh o dievčati, ktorú obvinili z bosoráctva a súdili za čias Márie Terézie, tu stále žije. Meno dievčaťa je zakliate v názvoch miestnych lokalít, ako je Barborin cintorín, Barborkina kaplnka. Ale pravda je tiež, že som svoj vzťah k histórii zdedila aj po mame. Bola učiteľkou dejepisu.
