Vyhľadávanie
Recenzie som nikdy nepísal, pretože to neviem. Nemám na to vzdelanostnú výbavu ani trpezlivosť. Tento text bude teda skôr o tom, ako Kornel Földvári ovplyvnil život jedného človeka, a potom aj trocha o jeho knihe, ktorá, mimochodom, patrí podľa mňa k tomu najlepšiemu, čo u nás v memoárovej literatúre vyšlo. Kniha doslova žije a dýcha Kornelom Földvárim.
Legendárne šesťdesiate roky, obrovský kultúrny rozmach s nimi spojený, rok 1968, Beatles aj príchod ruských tankov – to všetko som zažil na vlastnej koži. Žiaľ, ako dieťa, chlapec, ktorý tie udalosti prežíval, ale príliš im nerozumel. Keď sa to všetko skončilo a začal som pomaly naberať rozum, z obrodného procesu nezostalo nič. Začala sa normalizácia a to, čo bolo pre mňa v oblasti kultúry pekné a veľmi príťažlivé, odrazu zmizlo. Komiks Rýchle šípy, ktorý začiatkom 70. rokov vychádzal aj v preklade do slovenčiny, odrazu skončil štvrtým zošitom. Darmo som čakal na ďalšie pokračovania. Komiks Rip Korby, ktorý každý deň vychádzal ako strip v denníku Smena, zmizol tiež. Keď som sa doma pýtal, prečo tam nie je, matka lakonicky povedala, že ho zakázal Husák. (Vtedy som prvýkrát zaregistroval meno tohto politika, a keď som v novinách uvidel aj jeho fotku, tento prísny plešato-sivovlasý okuliarnatý pán mi vôbec nebol sympatický.)
Poklad v skrini
V roku 1971 som mal desať rokov a moje záujmy boli primerané tomuto veku. Jediný rozdiel medzi mnou a mojimi vrstovníkmi bol v tom, že som rád a veľa čítal. Ako sa hovorí, šrotoval som všetko, čo sa mi dostalo pod ruky a keď už iné nebolo, skúšal som čítať aj literatúru pre dospelých. V tomto veku som prázdniny, aj s mladším bratom, trávil u starých rodičov vo Vrbovom.
Býval tam aj môj strýko Peter, ktorý mal vtedy čosi po dvadsiatke, zväčša však nebol doma. V jednej skrini tam po ňom zostalo plno časopisov, a keďže nebolo čo čítať, pustil som sa do nich. Zaujali ma hrubé magazíny nazvané Revue svetovej literatúry z rokov 1967 a ’68. Prečo sa tak volali, som netušil, a okrem toho boli plné textov, ktorým som zväčša nerozumel. Lenže predsa som v nich objavil čosi, čo bolo čímsi príťažlivé. Napríklad seriál o klane Kennedyovcov. Zistil som, že dvoch z nich zastrelili, čo ma prekvapilo. Alebo text o románe nazvanom Chladnokrvne, ku ktorému bolo plno fotografií, z ktorých som pochopil, že opäť šlo o záhadnú vraždu. Aj to bolo zaujímavé. Tiež bol dobrý seriál na pokračovanie o humore a karikatúrach, čo boli vlastne komentované ukážky zo zahraničných humoristických časopisov. A ešte zaujímavejší bol seriál o komikse. Nebudem tvrdiť, že ako desať či jedenásťročný som tieto veci hneď pochopil, lenže tých prázdnin som tam strávil niekoľko a časopisy tam stále boli, nikto ich nevyhodil. Ja som sa k nim vracal a rovnako ako malý Tarzan, ktorý sa naučil čítať listovaním v detskom šlabikári, postupne som dešifroval tento zvláštny svet a prišiel som na to, že tieto staré magazíny majú obrovskú magickú energiu, ktorá ma čímsi priťahuje. Tiež som pochopil, že dôležitý je autor, pretože jeho meno mi zaručuje, že text sa mi bude páčiť. Autorom tých najpríťažlivejších textov bol akýsi Kornel. Kornel Földvári.
Konečne trocha o Földvárim
Zapamätať si toto meno bolo nesmierne ľahké. Nielenže šlo o nezvyčajné meno, a také sa zapamätajú ľahko, navyše jediný Kornel, ktorého som poznal, bol zloduch z vinetuovského filmu (a knihy) Poklad na striebornom jazere. Ten sa volal Kornel Brinkley a vo filme ho hral Herbert Lom, pražský rodák. Takto sa do mojej detskej hlavy odtlačil Kornel Földvári, hoci nikoho konkrétneho som si za týmto menom nedokázal predstaviť.
O niekoľko rokov neskôr mi bratranec požičal útlu knižočku, ktorá vyšla v roku 1969 a volala sa Nečakanie na Godota. Bola to zbierka divadelných vystúpení (textov) vtedy, v sedemdesiatych rokoch, ešte „zakázanej“ dvojice Lasica a Satinský a čuduj sa svete, zaujímavý doslov k nej napísal opäť Kornel Földvári. Bratranec mi tú knižku požičal na pár dní a mne sa tak zapáčila, že som sa ju stihol za ten čas naučiť naspamäť. Aj s doslovom.
Ešte viac o Földvárim
Prečo tak zdĺhavo píšem o šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch a svojej rannej mladosti? Z jedného prostého dôvodu: Kornel Földvári sa ako redaktor nepriamo, ale zásadným spôsobom postaral o to, že som si ako chlapec uvedomil, že je aj iná literatúra a iný humor než ten, ktorý presadzoval vtedajší totalitný režim v týždenníku Roháč či v televíznych estrádach. Jemu vďačím za to, že som sa zamiloval do nonsensového a čierneho humoru a že som pochopil, že humor nie je len obyčajná „sranda“, ale môže byť aj vážny a dokáže niekedy povedať oveľa viac ako seriózna literatúra. To isté platí aj pre tzv. úpadkové žánre ako western, detektívky či kreslené seriály (ako sa kedysi hovorilo komiksom), ktoré Földvári popularizoval na stránkach rôznych časopisov a ktoré som potom prácne zháňal po antikvariátoch. „Kornel Földvári“ bolo len meno pod týmito článkami a ja som netušil, či ten človek vôbec žije, či žije na Slovensku, alebo už dávno emigroval, ale dôležité boli jeho texty; zasvätené, vtipné, hutné, a čo bolo najdôležitejšie, nikdy nezhadzoval žáner, o ktorom písal, skôr som cítil lásku k tomu, čím iní povýšenecky pohŕdali.
Földvári o sebe
Preskočím teraz zopár desaťročí. Po roku 1989, po páde tzv. socialistickej totality, sa Kornel Földvári odrazu vynoril na verejnosti, živý a zdravý, s pôsobivou bradou a šibalským leskom v očiach. Keď som sa s ním konečne zoznámil, po pár minútach mi bolo jasné, že nejde o žiadneho deduška, vyžadujúceho si úctu a hlasné kričanie do ucha, ale že duchovne je to vlastne môj rovesník.
Kornel Földvári po svojom návrate na literárnu scénu stihol vyprodukovať celý rad skvelých kníh, no tej najlepšej sa, žiaľ, nedožil. Kniha Kornel Földvári: O sebe sa na pultoch zjavila na sklonku minulého roka a v memoárovej literatúre patrí k tomu najlepšiemu, čo u nás kedy vyšlo. Spisovateľ Peter Krištúfek primäl Földváriho k tomu, aby mu počas ich pravidelných stretnutí rozprával o svojom živote. Desiatky hodín záznamov prepísala Dorota Kráková, Krištúfek texty editorsky preoral, rozdelil do kapitol, prizval si k spolupráci grafika Pala Bálika a celú túto prácu mu redaktorsky posvätila aj pani Naďa Földváriová, manželka pamätníka.
Táto kniha žije a dýcha Kornelom Földvárim. Veľký rozprávač, obdarený vynikajúcou pamäťou, zmyslom pre detail a pointu nám cez príbeh svojej rodiny približuje príbeh Slovenska v Československu, a zároveň príbeh chlapca, ktorý miloval knihy, ale nemal ten „správny“ pôvod (polovičný Žid z buržoáznej rodiny v malomeste Trenčín). Je to poučné čítanie, napríklad aj o tom, že rasová nenávisť a závisť na Slovensku nikdy nezmizli, ani v časoch „sociálne spravodlivej“ a „beztriednej“ spoločnosti a sú nimi obdarení často aj vysoko kultúrni ľudia. Toto však nie je hlavná téma knihy. Kornel Földvári sa v nej nikdy nesťažuje ani nefňuká. Dokonca aj spomienky na temné a smutné chvíle svojho života dokáže komentovať s odstupom a prekvapujúcim humorom.
S láskou
Kniha je pripravená s láskou a obrovským pochopením pre to, ako má spomienková kniha vyzerať. Každý detail je dotiahnutý do konca, je v nej veľké množstvo fotografií, vysvetľujúci slovníček a dokonca aj zopár „bonusov“ pre čitateľov (CD s hlasom Kornela Földváriho a s krátkym filmom Kornel v nebi).
Toľko o Földvárim a jeho knihe. Keďže nie som recenzentom, viac vám k nej nepoviem, do analýz sa púšťať nebudem a môžem vám ju len odporúčať. Ja som si ju už stihol prečítať dvakrát a poznám ju takmer naspamäť.
Dušan Taragel
