Krasojazdkyňa

Boli  sme  hviezdy.  Písali  o nás  v novinách.  Mama  si vystrihla  fotku, na  ktorej  cvičíme.  Bola  čiernobiela, zrnitá a vôbec sme sa na nej nepodobali. Mame to nevadilo. Pyšne si ju zavesila v drevenom rámiku do spálne. Svet bol pre  mňa  perleťová  gombička  pohodená  v tráve. Ten  nádherný pocit  ľahkosti! Preteky  a exhibície  z nás  urobili zohranú partiu. Vytvárali  sme nový,  moderný smer  voltížneho jazdenia. Chodili sme súťažiť po celej republike a raz sme sa  dostali  aj  do  Maďarska. Deň pred  odchodom  mi narástla v bruchu  chobotnica.  Roztláčala  mi  vnútornosti  obrovskými chápadlami.  Prísavkami sa  lepila  na citlivú  sliznicu maternice. Naťahovala ju a stláčala. Mala som pocit, že sa mi na  vaječníky pricucol  gumený  zvon.  Prsia  mi  opuchli. Bolesť  ma  budila  zo spánku.  Ráno  som  vstala  do  krvavého dňa.  Plachta červená a pyžamové  nohavice  sa nalepili o pundulu.   „Krvácam!“ zakričala   som. Mama   vybehla z kúpeľne, mrkla  na paplón  a  povedala:  „Jéj!“ Potom  mi vlepila facku. Zaliala ma červeň. Na  tvári  mala  čudný úsmev.  Bola  som  presvedčená,  že  sa zbláznila.  „Čo  to  má znamenať?“ držala  som  rukou  líce  a dívala sa  na  červený fľak.  Mal  tvar  afrického  kontinentu. „Dostala  si  krámy. Osprchuj sa, potom si daj vložku,“ povedala sucho a šla do špajzy pre  balík menštruačných  vložiek.  „Prečo  tá  facka?“ hundrala som vyčítavo. Vysvetlila mi, že aj ona dostala od babče facku. Babča ju zas dostala od svojej mamy, a ak raz budem mamou ja, mám dať dcére pri prvom menzese facku tiež. „To  je  taký  zvyk  vrodine. Aby  sa  dievča  začervenalo a hanbilo... lebo je  znej žena!“  povedala  víťazoslávne. Ničomu  som  nerozumela. Pripadalo  mi  to kruté. Brucho  mi horelo.  Pozerala som na  vložku,  ktorú  mi  strčila  mama  pod nos. V ruke  držala  niečo  sivobiele,  podlhovasté  a hrubé, zabalené  do  sieťky. „Toto  si  mám  dať  na  moju  mäkučkú pundulku?“myslela   som   si. Mama   ma   donútila   vstať z postele.   Vravela, čo   všetko   nebudem   môcť   počas menštruácie robiť. Bol z toho celkom slušný zoznam zákazov a obmedzení. Nebudem sa môcť kúpať na kúpalisku, tancovať, nosiť  minisukňu, skákať  na  trampolíne,  ísť  na  vyšetrenie moču, ku gynekológovi a obliekať si vypasované nohavice. „A čo teda vlastne budem môcť robiť?“ spýtala som sa naštvane. Mama  sa  zamyslela  a oznámila  mi,  že  môžem  mať „nervy“ a konečne budem musieť aj ja zháňať „podpultový tovar“. Tak som prešla do sveta žien. Iniciačný rituál som si odtrpela v hodinovom rade na menštruačné vložky. Chodila som v nich ako kačka. Tvrdé, nepoddajné kvádre odierali moju pundulu. Krv  nalepila  sieťku  na  jemné  chĺpky  a občas zaschla.  Pri  vymieňaní vložky som si ich vždy pár vytrhla.

Mala  som  pocit,  že  TO  všetci  vidia.  Vložka  mi  trčala z nohavíc,  premokala, pohybovala  sa.  Obliekla  som  si voľnejšie nohavice.  Okolo  pása  previazala  sveter. Z pretekov  sa odrazu stala  nočná  mora.  Predstava, že  si obrovskú, neforemnú vložku vopchám do vypasovaných trenírok pod sukničkou, mi spôsobovala duševné utrpenie. „Nevidno mi vložku?“  bola  veta, ktorou  som  niekoľkokrát  za  deň otravovala Romanu. Vždy sa zahľadela   na   môj   zadok a sprisahanecky zašepkala: „Nie.“ Ona ešte krámy nedostala. S obavami  prežívala  moju prvú  menštruačnú  story.  „Bolí?“ vypytovala sa a hladkala mi naduté brucho. Vždy, keď vbehlo koleso trambusu do  výtlku,  ma  v ňom  pichlo. Cesta  do Maďarska bola neznesiteľná. Horúčava, teplá voda vo fľaši a špinavé  záchody  na  benzín pumpách.  Nekonečný  radáut  na hraniciach.  Paranoidní  colníci  rozoberali  náš  trambus do najmenšej  súčiastky. Dlhým  drôtom pichali  do  slamy,  či niečo  nepašujeme.  Sedeli  sme  na obrubníku  vedľa  auta a sledovali, ako  z bielej  embéčky  colníci  zhabali  silonky. Žena  jedného  presviedčala, že  sú  to  darčeky  pre  jej  veľkú rodinu. Colník odvrkol, nech ho neodrbáva. Takým množstvom pančúch  by  vraj  obliekla  celú  Budapešť.  Do  jazdiarne, kde sa  preteky konali, sme  dorazili podvečer. Ubytovali  nás v rozbitých umakartových   bungalovoch   neďaleko   stajní. Jedáleň s igelitovými  obrusmi  na  stoloch, záchody, ktoré nesplachovali. Fotka Jánosa Kádáravo vitríne pred jedálňou bola riadne osratá muchami. Na stožiari sovietska zástava. Spľasnuto  visela  v tej  horúčave.  Pripomínala zdochnutého, rozkladajúceho  sa draka. Obrovské  červené  slnko  zapadalo nad nekonečnou rovnou krajinou. Ako  dlaň.  Mala  som  pocit, že sa ponára do suchej zeme a roztápa ju na karamel. Horúci vietor  k nám  doniesol  erdžanie koní, cválajúcich kdesi  v puste. V jedálni rozvoniavalo  lečo. Pekne opálená kuchárka spevavým hlasom zaželala: „Jó étvágyat, gyerekek!“