Vyhľadávanie
Súvislosti
Preboha, čo pozeráš?
Pripni si lyže a bež!
Súvislosti
1
V behu na diaľku do počutia dokázala prísť prv
(než bol daný akustický signál k pohybu).
Policajti telegrafujú,
aby letuška vymieňala letenky za cyankáli
a vravela:
Z lietadiel sa nesmie fotografovať.
A zemeguľa ďalej ako pes okolo horúcej
kaše.
Je pravda, že niekedy si neuvedomujeme súvislosti.Profesor Slotin robil pokusy s atómovou bombouna stole. 21. mája 1946 mu spadol skrutkovač. Keďvznikla reťazová reakcia, v oslnivom svetle holýmirukami od seba odtrhol dve polgule uránu.Nakreslil situačnú mapu, aby sa vedelo, kto kde stál,a kolegov odviezol na džípe do nemocnice. O desaťdní v ukrutných bolestiach dokonal.
Zvony
spredu, zozadu, sprava i zľava striedavo
mlčia.
Netrpezliví anjeli sa hojdajú v prievane
otvorených dverí.
Slepý fyzik Plateau skúmal pohyblivé obrázky.
Čo vidíš? naliehal na svoju ženu. Ruka sa hýbe,vykríkla.
(Trest prvý: Odteraz budem zdraviť
všetkých známych a nebudem
pozerať inde. Odteraz
budem...)
Je pravda, že si často neuvedomujeme súvislosti. Veľký fyzik Isaac Newton mal dve mačky, menšiua väčšiu, a mal ich veľmi rád. Aby im nemuselotvárať, vyrezal v dverách dve diery. Menšiu a väčšiu.
2
(Magnetofón: Voda existuje z dvoch prvkov.
Niet podobnej vety o myšlienke...
koľko soli,
koľko ortuti,
koľko dvojchrómanu draselného
exploduje,
keď vravíme...)
Slnko je krvavé,
alebo
Ona je sama a ešte nemá dvadsaťdva rokov,
keď povedala:
mámdomasvojuizbuveľašiataveľarokov
ránobudešmaťkošeľuplnúbledýchvlasov
poôsmychrokoch
samineoplatízačínaťsošportom
anadzožltnutýmiprstamibratacítim
žehoužneodnaučímfajčiť
Ešte si mladý, ale nestretneš ma už.
Napíname svaly, hádžeme sa na fotel, hlavuvyvraciame tak, že fialové plamienky slamienokvstupujú do vázy, ktorá je z krišťáľu ako pravdaalebo železo. Nič nemožno prirovnať k okamihu,
keď ti najaté ženy umývali prsia,
et cumspiritutuo,
bolo už šero, keď ako zvon zdvihli rakvu,
et cumspiritutuo.
Odvtedy ťa hľadám.
(Mrholilo. Chodci vychádzali do tmavýchulíc. Stál pri zbúranom dome. Keď ju zbadal,mierne vykríkol
Eva!
Pribehol k nej a hlava mu spadla medziplecia.
–Nie, ty nie si Eva, povedal smutne a obrátil sa a šiel. Po chvíli sa rozbehlaza ním. Chytila ho za ruku, a keď zdviholoči, povedala:
Pozri, pozri, ja som Eva.)
3
Také špicaté prsia!
Keď ťa vytiahli, mala si toho plné zuby.
Toho štrku.
(Je už noc. Váza sa nerozbíja. Posteľ so širokoroztiahnutými nohami a ranená stolička ofačovanánohavicami. Teraz príde!
A neprišla. Sedím na posteli. Odostielam posteľ.Prechádzam do kuchyne a pijem vodu. Je už noc. Rádio:
Kúpte si laminátový čln Eva,
najviac unesie!
4
Babka s krhlou na záhrade kropila sliepky
a šomrala:
Sú moc zamilované.
Ale Eva
s vlasmi vpletenými medzi prsty, aby som ťahal.
(Blázonko, blázonko, prestaň, si ešte
decko, deculo...)
Päťročný som sa rád schovával do truhly na bie-lizeň. Vedel som, že keď do truhly kopnú, je jejto jedno. (Len niekedy som so sebou vzal psaBeťára v presvedčení, že vie dobre plakať, aleonedlho ho sused zastrelil. Trhal sliepky.)
5
Prečo si myslíš, že ťa nemilujem?
Odpočítame spiacich,
zistíme, že nik neumrel.
Vykročíme.
Nákladniak je môj dom.
Mám piesok vo vlasoch
a slivku prasknutú ako jej ústa.
Dlho plakala v kostole
v bielych vlasoch,
v bielych ľaliách.
So sukňou nad kolená,
keď sa nožíkom modlila do dreva:
Ježiško zlatý,
prosím ťa, nech už nikdy nedostanem,
a nikto,
šarlach.
Odvtedy ju hľadám.
Zvoľna horí jej posledný vlas.
Pred svitaním bolo neznesiteľne zima
a šofér, ktorý ma vezie, povedal:
Máš ešte ten vlas.
A tak sme sa trochu zohriali.
6
Kriedou si rada
natieram pery,
vravela si mi.
To sú reči
v bielych šatách,
v bielych večeroch.
Prestaňte zvoniť
Nevidíte jej ohorené nohy?
Ale
začalo pršať a šofér, ktorý ma vezie,
sa vyklonil: Zakry niečím ten cement!
Občas si siahnem do vrecka:
Kde dočerta ten vlas môže byť?
Veď sa nemohol rozplynúť ako
dym
(et cumspiritutuo).
*
... a zemeguľa stále
ako pes okolo horúcej kaše.
Zástupy
ticho si obkusujú nechty.
Odrazu muži prestanú bojovať.
Dievčatko s anjelskými vlasmi
paličkou gúľa cez ihrisko obruč
a spieva si.
Beh kamery (z básnickej zbierky Sliepka v katedrále)
1
Práve teraz
za javiskom
najlepší recitátor večera
zomiera.
A tak ti nemá kto zatlačiť oči.
Tu, zničení, prinášame
bezmocnosť poézie,
zoslabnutí horúčkou.
(alalaloiloimui
alala ono zonobebulum bum)
(Biele myšky z toľkej lásky.)
Ani bozkávaním zeme sa nepriblížime jari.
Až guľky
otvárajú hruď
zeme:
Pašaka
Šňuky všetkých ogabal.
To bolo detstvo.
Karloveské čerešňové koláče.
Detvy za červenú päťkorunáčku
pre Malého lorda v matrózkach po kolená.
Pod papierovým dáždnikom
bosá Pipa s litrovkou atramentu
pre psa Beťára.
Dohola ostrihaný.
Cifruša
u babky sa nechala štekliť na krku.
Bola fajn. Sestrička námestie.
(erestečkaerestegebuldymatildopubyhásan)
Za výhrevňami
drobnými dlaňami požehnávali vlaky
do noci,
hrávali solitaš:
Rusko von, Amerika, trafený.
(Privreté viečka, horúco, povedala.)
Medzitým som spustol.
2
V dvadsiatke sa mi trasú ruky
kružidlom spraviť kruh.
Zostať v ňom.
Tak nám zvolili prezidenta.
Medzinárodný deň slepcov:
piatok, trinásteho októbra 1964.
Klaniame sa veciam,
ktorých trvácnosť je smiešna.
Nemáme nič.
Tváre
strielne, tušené.
Osamelí Nepomuckí,
v sieťovkách
zakázané knihy.
Každou ranou sa otvárame smrti.
Za báseň dvanásť mesiacov,
Snehulienka.
Bobrík odvahy sa utopil.
Bobrík hladu zošalel.
Bobrík mlčania nemlčí.
Vyhoreli sme.
Jožko zomrel.
Anjeli odleteli nad lokomotívami na sever.
Prší, prší, len sa leje.
Je 14, 20.
Venujte pozornosť tejto správe:
Darina nech sa ponáhľa domov.
Sestra sa jej otrávila
divými hubami
plynu.
Bez všetkého.
Bez zábradlia.
Štobúdet?
Štobúdet?
Štonibúď...
Pustatinou pískaj si:
Môj bože, som len sám a sám,
kde inde pomoc hľadať mám?
Hlas zomiera.
Básne.
Hroby slov.
3
No a,
čo na tom,
že zomiera?
Bolo dievča.
Odhŕňal si mu vlasy a bolo doma.
Hmatáš po tele,
sladkasto šepce.
Ligotavá dcérka.
(Pozor na pančuchy!)
Smeje sa: Chachachá. Peklo,
biela káva.
V ružovom zamate vlhko trémy,
ospalá mačička v čiernom zrkadle.
Cing, cing.
Vám sa to počúva
v záhradkách svojej lásky!
Ste príliš dobrí,
aby ste mohli milovať.
Ale,
Poškvrnená,
čo s ružami?
Božie telo.
V rukách sa jej mihotal živý lupeň sviečky.
Suchý tulipán mala v spevníku.
Mestské deti sa modlili za pokoj.
Pri sude siričitanu sodného som ťa bozkával.
Celé popoludnie sme stleli kvety v izbičke.
Do rána si sa prvý raz
s iným –
Kráľovná, kráľovná moja.
Kristepane, ty vieš, ako je ťažko
počúvať samé cnostné reči.
Ľudia sa nemohli utopiť.
Domy horeli pridlho.
Poškvrnená, príď
v kresle za súmraku
jesť slivky úzkosti.
4
Raz popoludní. Cítil sa, akoby ho ktosi vyfackal.
Čosi sme chceli jesť.
Po asfalte sa bicyklovali štrnásťročné na
trojkolkách.
70 tepov za minútu.
Zvony zúrili
jednou nohou ako invalid.
Ach, aká krásna,
podvečer mdlý,
rieka zasnená,
ach, vinohrady,
rumová jeseň.
Celá krásna...
Do pozoru postavme
železo cintorínskych plotov.
Slzičky Sedembolestnej
v kyticiach Eve nesieme.
Tie privretia perí, predklony.
Deti sa majú bozkať na čelo.
Vosková
Eva Horváthová,
svätica mesta,
futbalistka úprimná,
usmej sa, usmej sa.
vždy šteklivá.
S privretými očami,
elcepelce do pekelcetravsik von,
zaprášená & rozhorúčená,
s kľúčom na tričku.
Bože, kamarátky z detstva
nám vyobliekali
ako do truhly.
*
Podvečer mdlý,
rieka zasnená.
Na pohrebe
sme si strkali sklenú vatu za krk
a hľadeli sme na kone.
* * *
Kedy
v koľkej
minúte detstva?
Pršalo?
Mali sme na sebe tepláky UNRRA?
Sedeli sme na stoličkách UNRRA?
Bol súmrak?
Jedli sme hrozienkovú tortu?
Spievali sme ruské piesne,
až k plaču smutné?
Vychádzali sme medzi vrchy
spolu s bielou
hmlou.
