Básne majú veľmi často podložie nielen vo vlastných či rozprávaním sprostredkovaných zážitkoch, ale i v snoch. Fakt, že autorka zachádza po inšpiráciu do podvedomia, však neznamená, že kladie vylovené impulzy na papier v surovej forme, naopak, snové podnety vedome transfiguruje do zaujímavých básnických podôb.
Veronika Rácová
Dotyk s orientom badať v spôsobe uchopenia témy: autorka plne rešpektuje realitu, každá báseň má zjavné reálne východisko, no pri jej vnímaní k nej mysteriózne prikladá, niekedy ako utišujúci obklad, inokedy ako nôž, svoju fatálnu duchovno-telesnú emocionalitu, čím v opačnom garde objavuje seba „ženu-anjela“ i „démona“ a životno-vôľový archetyp (Matka a Persóna). Voľné verše prežívaného ženstva, materstva a erotiky majú podmanivý, dojemný a ezoterický kolorit, ktorý tejto dobe umelých manažérok s nafúknutým bruchom, ak vynechajú dávku jogurtu, vracia nepochopiteľnosť ženy, hrdo nedostižnú slobodu jej bytia.
Radoslav Matejov
Elena Hidvéghyová-Yung, aby unikla zo sveta šedej každodennosti, v niektorých básňach sa s nadšením vracia do dekoratívnej krajiny zapadajúceho slnka, do krajiny vytepávaných pagôd, nanovo sa jej zmocnili ostrovy a ona – tlmočníčka, Biela orchidea, s priesvitnými očami farby neba, vzápätí potvrdzuje prítomnosť ženského princípu v imaginatívnej lascívnosti a neakceptácii kultúrnej folklórnosti, obradnosti chce vykričať o nich celú pravdu. Jej spomienky na Orient však nemajú výslovne antagonistický kontext. Ba práve vyhranenými polohami sa snaží síce predostrieť kultúrnu rozdielnosť, ale len preto, aby sa mohla uskutočniť aproximácia jej svetov, s predstavami akéhosi kultúrneho ekumenizmu ich autochtónnych postojov. Orientálnymi motívmi a témami teda svoju poéziu ozvláštnila a zároveň i exotizovala. Popri spomínaných prostriedkoch exotizácie však samotná poézia nie je primárne exotická, i keď jej nechýba bizarnosť, fatalizmus, expresivita i surrealistické konotácie. Ona väzí v duchu vnímania tradičných – kresťanských – hodnôt, konotovaných majestátom Všemohúcej i Vševediacej príčiny a ženského princípu.
Jozef Brunclík
Keď sa človek dlho pohybuje v možno až príliš akademickom prostredí, kde sa cení každý koncept, emocionalita sa drží na uzde a nanajvýš sa experimentálne skúma jej vpád do diskurzu, potom naňho lyrická úprimnosť nejakého básnického textu môže zapôsobiť až prekvapivo silno. Básne Eleny Hidvéghyovej-Yung sú zbavené akéhokoľvek intelektuálneho brnenia, ktoré je pre veľkú časť mladej slovenskej poézie nevyhnutnou výbavou. Zbaviť sa brnenia a rezignovať na arzenál konceptov však neznamená zostať bezbranná. Naopak, niekedy sa mi Elenina poézia, občas nadobúdajúca podobu spovede a dobrovoľne ukotvená vo všednosti, kde burácajú vášne, hoci telo sa ani nepohne, javí ako odvážna. Ochotne totiž provokuje to krídlo básnikov, ku ktorému patrím aj ja sama. Cením si na nej vôľu narábať so slovami v akomsi prvotnom zmysle: tvarovať ich ako hlinu, pracovať s ich doslovným významom, nepoužívať ich ako závoj, zastierajúci podstatu toho, o čom báseň vypovedá.
Mária Ferenčuhová
Prípady, keď je pôvodná tvorba autorov-prekladateľov a vedcov prirodzená a umelecky autentická, sú skôr ojedinelé ako bežné. Znaky priamej bezprostrednosti vykazuje aj zbierka Homme fatal.
Jaroslav Vlnka
V autorke sa bije svet reality, keď si absolútne uvedomuje, čo všetko musí dennodenne dať, či obetovať rodine, ktorá je jej prístavom i útočišťom, no zároveň z nej hovorí aj nepokojný dobrodružný duch. Žena, čo túži odtrhnúť jabĺčko zo stromu hriechu. Elena Hidvéghyová-Yung je určite autorkou, čo zmysluplne a citlivo dotvára v slovenskej poézii časť spektra tzv. ženskej poézie, teda tých veršov, ktoré veľmi presným, jemným, často symbolickým spôsobom, hovoria o poryvoch myslenia ženy, ktorá sa hrdo hlási ku svojej slobode myslenia a konania a uvedomuje si aj jej prípadné dôsledky. Hidvéghyovej poézia je až prekvapivo cudná, skoro starosvetská, keď sa čokoľvek, čo sa týka intimity stalo predmetom zázraku, prepojenia, ktorým sa netreba nijako vystavovať verejne na obdiv. Tak sa autorka dostáva temer do pozície, keď by mohla byť časťou čitateľov vnímaná ako tá, čo sa hlási ku kresťanskému nazeraniu na svet, čo ale v tomto regióne vyznieva celkom prirodzene, logicky a isto to nikomu neprekáža.
Andrijan Turan
Homme fatal (osudový muž) je jej druhou knihou a zatiaľ čo debut Prasestre pôsobil skôr ako prvé zoznámenie sa či úvod k niečomu väčšiemu, Homme fatal je už v zameraní vyhranenejší a adresnejší. Kniha Prasestre bola venovaná, ako už vyplýva z názvu, akémusi archetypu ženy. Psychológia pozná tento archetyp pod názvom anima. Pendantom animy je však animus – mužský archetyp. A práve o ňom je druhá zbierka. (...) Poézia Eleny Hidvéghyovej-Yung vychádza z najrozličnejších reálií. Nájdeme v nej veľmi silné motívy ľudových rozprávok, motívy orientu, ale aj motívy ešte starých kmeňových kultúr. Vďaka týmto reáliám pôsobí v kontexte slovenskej poézie pomerne neošúchane, a teda aj mlado a sviežo.
Radoslav Tomáš
