Bohuš Bodacz je autor vzácne dvojdomý. Ako prozaik píše o živote, je rozprávačom milujúcim secesne vinuté stvoly príbehov, do ktorých vplieta raz erotiku, inokedy sociálny aspekt, vášeň či elektronické vŕzganie digitálnej doby, našej, jedinečne našej belle époque prelomu tisícročí. Ako esejista s rovnakým zápalom komponuje obrazy obrazov – v duchu posolstva Novej kritiky, teda nie ako akademický analytik, ale ako človek z vyhne, ako autor znalý prozaických remesiel i prozatérskych trikov.
Z rozprávača sa v Bodaczových esejach stáva pikaro, heroický podpichovač, ale aj vykladač Textu, ktorý sa valí popred nás z hlbín súčasnosti a z hlbín minulosti simultánne. Zotkáva z prozaických mýtov mýty literárnokritické – panoptikum literárnych postáv, ktoré ako víly Sna noci svätojánskej diškurujú s vlastnými autormi, s esejistom, aj s tisíchlavým čitateľom. Bodacz je citlivý na etos (posolstvo, jedinečnú identitu) diela i autora. Všetko vníma v hlbokom subjektívnom zaujatí ako panorámu možností. Pritom ako dlhoročný redaktor kultúrnych aj literárnych periodík pozná aj pot a slzy čiernej driny famulov umazaných od tlačiarenskej černe.
Prózou debutoval pomerne neskoro, to znamená vo veku skutočne zrelom pre prózu, takpovediac v hrabalovskom veku. Bodaczov debut Pokoj noci (2000) tvorí sedem čŕt a poviedok, pričom prvá z nich, Slávnosť, ponúka zároveň dramaturgický vhľad do autorského zámeru – slávnosť, ba vlastne hostina krátkej prózy je tu: „Zmierujeme sa so svojou situáciou a zapíjame ju modranskými vínami i vínami z Radošinej či starých pivníc baróna Rothschilda z južného Francúzska. Niektorí dávajú prednosť ťažkým vínam zo Španielska, Portugalska, Grécka alebo z Dalmácie, iní sa prikláňajú k Chablisu, granátovo červenému Merlotu, Cabernetu Sauvignon, ale aj k tokajským či korenistým talianskym vínam. Archívne vína si všíma iba málokto, rovnako ako Dom Pérignon, ku ktorému niekto položil misu s čiernym a červeným kaviárom. Tlstá Berta je po okraj naplnená Martellom, ale väčšina uprednostňuje starú whisky z Kentucky.
Zhasínam staré lustre cingotajúce vo večernom vánku a hodovnú miestnosť zaplavuje mäkké medené svetlo, vychádzajúce z kozuba.“
Technika romantickej poviedky, na ktorú sú tieto slová alúziou, nie je však u Bodacza skeletom textu, skôr vertikálnou metaforou toho, čo by mohlo byť, v protiklade, k tomu, čo dnes „akože má“ byť… Negatívna deontológia virtuality.
Kultúrna, nielen sociálna drsnosť tém našej nepokojnej doby, ktoré autor volí, profanity vulgarizmov, v reále nepretržite znejúce kontinuom našich miest i osád, sa v poviedkach zrkadlia ako harasso continuo autorského dôrazu na vyprchávanie viery v dobro, ktoré prináša čas meraný tepom osobného účtu medzi výplatami. „Spočiatku som si myslel, že ide o žart. A pritom išlo o život“ (poviedka Šesť čísel smrti) – takto nevdojak charakterizuje svoj prozaický obraz sveta Bohuš Bodacz. Le vin est lourd, si l’âme est lourde. Víno je ťažké, ak je duša ťažká.
Peter Valček
