Každá kniha má iný rytmus dýchania. Dýchanie je rytmus času, ktorý sa aj v nás mení. Súvisí to so všetkým: s osobnou skúsenosťou, vekom, ale aj s dobou. Tomu, čo dýcha v knihe, prekáža slabika navyše či chýbajúce slovo. Najlepšie to badať pri čítaní básne nahlas. Tam, kde je to "nesprávne", sa dych zastaví a ja viem, že je tam chyba, ktorú treba opraviť. Keď píšem, nahováram si, že dýcham tak, ako si to žiada ideálna štruktúra diela. Dosiahnuť ju je nemožné, stále sa len približujem. Stará hebrejská duchovná tradícia hovorí o spočinutí v skrytej hrane magického kryštálu. To je pre mňa kubus.
In: Knižná revue, roč. XXV, 20. 5. 2020, č. 10, s. 10.
Píšem, pretože hľadám matricu vlastného bytia, mysliaci vzorec zo slov, ktorý by sa hodil na viacero životov a pomohol by im zorientovať sa v sebe i vo svete. Robert Welch, profesor literatúry na Univerzite v Ulsteri v Severnom Írsku, mi povedal: Žiadnu matricu nehľadaj; už ju máš. Je ňou spájanie zdanlivo nesúvisiacich vecí, ktoré dokážeš navzájom prepojiť tak, že do seba presne zapadajú. Nehľadaj, píš. Každá napísaná veta je pokusom o pochopenie tvorivej hlbiny človeka, ktorý sa ocitol sám so svojou víziou, sám so svojím utrpením a odvahou, aby vyslal do spoločenstva správu o sebe, ale zároveň aj o ňom samom. Každá napísaná veta je pokusom zostúpiť k prameňu, do jazyka „zielpunkt“, jazyka poslednej úprimnosti, kde je každý nezameniteľný, ozajstný a poľudštený vlastnými chybami. Každá napísaná veta je svedectvom o duchovnom živote „pani Cogito“, ženy s víziou, ktorá prekročila prokrustovské lôžko, vymedzené patriarchami a povýšené na princíp podriadenosti, nie rovnosti, aby sa vydala na cestu poznania. Pani Cogito je súčasťou celistvosti sveta, ktorý sa mení, postavený pred otázku ďalšieho smerovania. Buď k duchovnej vertikále alebo k informačnej a technickej horizontále. Píšem, lebo nepísať by znamenalo nebyť v bytí, ktoré ma presahuje.
