Mám teda rozprávať, vlastne aj to by mohla byť možnosť, ako vyjsť za zaväzujúci rámec, ibaže neviem ako, jazyk, ktorému som donedávna ako-tak dôverovala, v ktorom som sa ako-tak nachádzala, spoznávala a usídľovala, o ktorom som si myslela, že je schopný nastavovať zrkadlo mojim vnútorným potrebám a že ja som zároveň schopná dávať podoby jemu, akoby sa pre mňa strácal, odumieral a zanikal, alebo som sa stratila preň ja, pre jazyk viac alebo menej prostých príbehov, ktoré ho zanášali tam, kde som si to želala; pomerne slušný, pomerne priehľadný a nemenej poslušné, prízračné ja, odrazu je však vo mne obruč, vznikala postupne a nenápadne, oddeľujúca slovo od neslova; príbeh je niť, ktorá sa zauzľuje v nepokojných prstoch, a potom, nepevná, trhá sa na drobné franforce.
Anketa (Ako dosiaľ, ako ďalej?). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 3, s. 16 – 18.
