Etela Farkašová

5. 10. 1943
Levoča
Žáner:
esej, literatúra faktu, odborná literatúra, poézia, próza, publicistika
Rodné meno:
Zipserová
Krajina:
Slovensko
Národnosť:
Slovensko

Komplexná charakteristika

Etela Farkašová (1943) je filozofkou, esejistkou, prozaičkou, ba vstúpila do literatúry i ako poetka. Filozofické vzdelanie podmienilo jej umeleckú a esejistickú, širšie, „filozofujúcu“ tvorbu. Literátka je filozofkou, filozofka je literátkou, čo je vzácne spojenie vo svete, v ktorom sa už len málokedy siaha na hlbinné vrstvy skutočnosti, a tak témy a problémy svojich textov prepája s témami a problémami známymi z filozofie (čas, priestor, pamäť, bytie s bolesťou, udalosť písania a pod.). Ako zdôrazňuje Emil Višňovský (2021, s. 37), „filozofický jazyk ako opis filozofovej osobnej a životnej skúsenosti (...) by sa márne usiloval o vedeckosť. Filozofický jazyk je prirodzený jazyk a kreatívna verzia jazyka jej autora“. Možno ním teda, pohybujúc sa aj po pomedzí literatúry a filozofie, vyjadriť osobnú i životnú skúsenosť. Etelu Farkašovú zaujíma literatúra aj filozofia a vzťah medzi nimi, usiluje sa o sebavyjadrenie, či o vyjadrenie problematických „zón“ osobného i spoločenského života, avšak vo svojich textoch nepátra po zjednocujúcom príbehu, ktorý prichádza zvonku, pretože tým príbehom je pre ňu samotné písanie (Farkašová; In: Petrík, 2016, s. 246).

 

Už debutová zbierka próz Reprodukcia času (1978), ocenená Cenou Ivana Krasku, predznamenala témy a problémy, ktoré budú vstupovať do Farkašovej literárnych diel, napr. každodenné a pritom závažné problémy ženskej postavy, ktorá je zapojená do rodinných alebo medzigeneračných vzťahov (napr. vzťah matky a jej postihnutého syna). Ako napísala autorka v jednej z esejí a ako poznanie o jej tvorbe zovšeobecnil Vladimír Petrík (2016, s. 244), na príbehu „nikdy bohvieako nezáležalo, čo zaváži, je postava, postava ako zvnútornenie, skoncentrovanie príbehu, ako jeho spodstatnenie“.

 

Etela Farkašová je autorkou viacerých kníh esejí (Etudy o bolesti a iné eseje, 1998; Uvidieť hudbu a iné eseje, 2003; Čas na ticho, 2009; Paralely a prieniky, 2015), v ktorých sa zaoberá bolesťou, bytím v bolesti, medziľudskými vzťahmi, rozhovorom, hudbou, tichom, filozofiou ako cestou k „praktickej“ múdrosti, či ďalšími aktuálnymi problémami jednotlivca a spoločnosti. 

Farkašovej spôsob vypovedania o svete je spôsobom, ktorý zrovnoprávňuje filozofické a literárne aspekty textu, a tak jej eseje nadobúdajú poetické kvality. Filozofické a estetické rozmery esejí ako výsledku premysleného zúročovania hodnoty slova, ticha, či mlčania sa spolupodieľajú na umocňovaní zážitku z čítania. Pripomenúť možno aj to, že noetická hodnota sa zväzuje s mravnou hodnotou a reflexie, ktoré nadväzujú na literárne, výtvarné a hudobné umenie, či život sám, sú overované „múdrosťou“ filozofie.

V esejistickom texte s názvom Etudy o bolesti z rovnomennej knihy autorka skúma fenomén bolesti a utrpenia, ako aj postoje k nim, uvažuje o živote ako úniku pred bolesťou, o bytí v bolesti ako životnej skúške i voľbe, či o bolesti ako spôsobe bytia vo svete a východisku pre jeho básnické videnie a uchopovanie (Farkašová, 1998, s. 14). Na bolesť sa teda nazerá v jej paradoxnosti, bolesť je vnímaná ako inšpirácia umenia, ktoré je cestou k jej spoluzdieľaniu (spoluboleniu, Farkašová, 1998, s. 17), ale je aj protestom proti bádateľským úspechom v čase, keď sa nás sprostredkovaná bolesť dotýka vo veľmi obmedzenej miere. Spôsob pýtania sa na zmysel bolesti sa tak stáva aj spôsobom stimulovania citlivosti na tému či problém bolesti: „Bytie v bolesti je skúškou a ako také otvára pred človekom nové možnosti voľby, prinajmenšom alternatívne: vzdať sa, alebo obstáť, vydržať.“ (Farkašová, 2016, s. 11)

Ďalšia esej Uvidieť hudbu (povedalo dievčatko na záhradnej terase) z rovnomennej knihy rozkrýva problém hudobného umenia a poznania, ba aj umenia ako poznania. Autorka vychádza zo životnej skúsenosti, z recepcie hudby, úročí filozofické poznanie (Schopenhauer, Adorno, Wittgenstein), poznanie psychológov (Vygotskij) i umelcov (Bach); ba načrtáva vlastné hudobné preferencie, ktoré odkazujú „proti smeru plynutia času“ (Farkašová, 2003, s. 25).

V knihe esejí Čas na ticho Etela Farkašová diagnostikuje neudržateľnosť „bežectva“ ako formy žitia. Zdôrazňuje hodnotu pomalosti, nárok človeka na „múdry“ a „dobrý“, teda zmysluplný život, na kontinuitu v osobnostnom raste, na zmysluplné väzby s ľuďmi a prostredím, ba aj na rúfusovskú „trpezlivosť s bytím“ (Farkašová, 2009, s. 37). Esejistka vypovedá o fenoméne ticha, mlčania a stíšenia. Identifikuje ich podoby a prejavy v poézii, širšie, v literatúre, umení a filozofii, aby upozornila na hodnotu ticha, aby ju potvrdzovala reflexiou myšlienok „ľudí ducha“.

V Paralelách a prienikoch (2015) autorka uvažuje O filozofii ako o ceste k „praktickej“ múdrosti, o poslaní filozofie ako nového okna do života (Farkašová, 2015, s. 45), terapeutickej sile a ceste k duchovnému uzdraveniu človeka, spoločnosti i života, premýšľa o potrebe filozofického rozhovoru a angažovaného filozofického poradenstva.

           

Pre svoje prózy si autorka volí témy, ktoré sú zvyčajne napojené na (ženskú) postavu v rodinných vzťahoch, či v situáciách, ktoré si vyžiadajú „krízovú“ alebo dlhodobú intervenciu (choroba, starnutie, mentálne postihnutie, opatera, život a smrť), či rozhovor.

Kniha próz Nedeľné  fotografie (1993) zahŕňa novelu Priateľstvá padajúceho lístia s príbehom krehkej Agáty. Postava z „nedeľnej“ fotografie sa ocitá vo vymedzenom priestore, v domove dôchodcov, pretože „niekedy určia človeku miesto okolnosti, musí dobrovoľne prijať toto miesto za svoje, splynúť s ním, akoby si ho bol on sám dobrovoľne vybral“ (Farkašová, 2016, s. 67), či v čase, keď spoznávanie ľudských osudov stimuluje proces uvažovania o fenoménoch choroby, staroby, strachu, ale aj o ich protipóloch.

V novele Deň za dňom (1997) rozprávačka rekonštruuje príbeh seba ako matky a postihnutého syna Fedora, aby pomenovala potrebu vytvoriť pre večné dieťa „jednoduchý, usporiadaný a ustálený svet“ (Farkašová, 1997, s. 75), teda prijať inú podobu sveta a priblížiť sa k nej prostredníctvom empatie.

Do knihy Hodina zapadajúceho slnka (1998) patrí viacero próz, medzi nimi sú rovnomenná próza, či Obloha plná odlietajúcich vtákov, Jesenná záhrada naspamäť. V próze Obloha plná odlietajúcich vtákov sa na motív z názvu napojí spomienka, ba prepojí sa svet skutočnosti so svetom sna. V texte Jesenná záhrada naspamäť pozorovanie záhrady a prežívanie jesenného času iniciujú procesy premýšľania a spomínania na premeny záhrady. Motív záhrady je v tvorbe Etely Farkašovej jedným z návratných motívov.

V próze Stalo sa (2005) sú tematizované každodenné situácie zo spolužitia matky a dcéry, problémy matkinho „odchádzania“ zo života a bolesti, ktoré sa rozprávačka usiluje filozoficky uchopiť a utlmiť: „Pochybnosť, či môžem vedieť niečo o živote, ak neviem nič o jeho opaku, ba vlastne ani to neviem, či smrť je jeho opakom, alebo jeho doplnkom, završovaním a možno aj pokračovaním, premenou do inej formy, nepomenovateľnej, nepredstaviteľnej, v každom prípade neurčitej...“ (Farkašová, 2005, s. 26)

„V jej tajnom zošite som našla aj niekoľko výpiskov z Unamunovho Tragického pocitu života. Knihu si požičala pár mesiacov pred osudným pádom: ... neviem, čo si mám myslieť o tých, čo vravia, že nepotrebujú nijakú vieru v osobný večný život, aby v nej nachádzali podnety pre život a pohnútky pre prácu... ten, čo niekedy za mladi alebo aspoň dočasne prechovával v sebe vieru v nesmrteľnosť duše, nemôže ma presvedčiť, že by bol bez nej pokojný...“ (Farkašová, 2005, s. 57 – 58)

Próza, poézia, hudba, širšie, umenie, filozofia (života) a život sám sa zúročili v poetike a v noeticko-etických momentoch Farkašovej Fragmentov (s občasnou túžbou po celostnosti) (2008). Autorka textom, ktorý je komponovaný ako „barthesovský“ patchwork  (Farkašová, 2008, s. 112), rehabilituje fragment a hľadá možnosti „zvýznamnenia“ okamihu v bytí človeka, spochopiteľnenia toho, na čom nám záleží (Farkašová, 2008, s. 58).

Kniha Káva s Bachom, čaj so Chopinom (2010) zahŕňa viacero textov, medzi nimi sú rovnomenná próza, Obyčajný deň, Výlet so sestričkou, Pamäť tejto záhrady. V príbehu Obyčajného dňa autorka s vedomím o konečnosti bytia tematizuje ne/každodenné udalosti „osobnej“ histórie, ale aj udalosti písania. Vo Farkašovej písaní sa fragment stáva „zrkadielkom“ celku, presadzujú sa problémy príbehu i jeho náznaku. Cestami literatúry a filozofie sa hľadajú a spresňujú hodnoty každodenného života človeka v po/krízovom období, text umožňuje „uvidieť nevidené“ (Farkašová, 2010, s. 22) a „spriehľadniť“ (Farkašová, 2010, s. 22) realitu, ak sa nerezignuje na udalosť slova. V príbehu Pamäť tejto záhrady sa tematizujú okrem osobnej pamäti a histórie aj prejavy vytrvalejšej pamäti a tajomnejšej sily, „ktorá je základom každej tvorby“ (Farkašová, 2010, s. 171). Záhrada sa stáva priestorom, v ktorom sa manifestuje Jedno, či do ktorého možno patriť a v ktorom možno zanechávať stopy (Farkašová, 2010, s. 173). Text (žáner, jazyk, téma, motív a pod.) je podmieňovaný „únikovým“ priestorom záhrady, filozofia tvorby je zhmotnená v bytí záhrady, v zázraku, ktorému sa jazyk otvára (Farkašová, 2010, s. 193), v sile zrna, ktoré je predobrazom filozofickej koncepcie, ako aj základom básnickej metafory (Farkašová, 2010, s. 191).

Pláne približne zapamätaného (2012) rozkrývajú široké pláne pamäti pri rozpomínaní sa na minulosť, pri tkaní praspomienok (Farkašová, 2012, s. 11), pri ich hľadaní písaním: „Unáša ma jazyk. Spolieham sa na jeho prúdenie, na jeho tok, chvíľami pokojný a chvíľami prudší, strhávajúci ma so sebou, rúti sa a podmieľa brehy mojej pamäti, vytrháva z nej jednotlivé kúsky, chcela by som sa pristaviť, spomaliť, prehľadávať udalosti, obozretnejšie hľadať pre ne slová, vyberať ich z jazyka, toho svojho, ktorý sa vo mne usádzal, keď som sa začínala pozerať na svet, ku ktorému ma viaže silné puto, žijem v ňom a dôverujem mu...“ (Farkašová, 2012, s. 170)

V knihe Na rube plátna (2013) „písanie ako tkanie a zamotávanie utkaného vytvára napätie s jednou z ústredných tém Farkašovej písania. Tou je modernistická viera, resp. túžba po celistvosti, autentickosti“ (Rebro, 2013, obálka). V jednom z textov, Pukliny, čítame: „dedičstvo, ktoré sa mi tak veľmi usilovala zanechať mama: usporiadaný svet a usporiadaný život, všetko podľa pravidiel, všetko v základných obrysoch predvídateľné, jasné, zrozumiteľné“ (Farkašová, 2013, s. 115).

Román Scenár (2017), za ktorý Etela Farkašová získala literárnu cenu Anasoft litera, tematizuje situáciu starnúcich manželov, umeleckej prekladateľky Kataríny a prírodovedca Vojta. Tí sú konfrontovaní s procesom starnutia a kreujú scenár svojej smútočnej rozlúčky, keďže má zahŕňať ich obľúbené hudobné skladby, aby hudba „hovorila o človeku, vlastne za neho, o jeho pocitoch, nielen o takých chvíľkových náladách, ale o jeho životných pocitoch“ (Farkašová, 2017, s. 125).

Próza Hodiny lietania (2019) tematizuje situáciu osamotenia výtvarníčky Miriam, vracajúcej sa po rokoch domov so psom Félixom, ktorý je jej spoločníkom. Jeho strata rozjatrí vnútro citlivej ženy. Hľadanie priateľstva, či spolupatričnosti možno chápať ako hľadanie ľudskosti vo svete, ktorý nie je žičlivý pre zraniteľných jednotlivcov, ale napriek svojej vnímavosti objavuje Miriam to, čo je podstatné: „o to ide, o lietanie... odpútať sa od toho, čo nás ťaží, vzlietnuť, rozprestrieť krídla, nabrať do pľúc dych a stúpať nahor, mieriť vyššie a ešte vyššie, neudusiť v sebe tú túžbu, ale pozorne jej načúvať, opäť sa nadýchne, objaviť radosť zo stúpania, z nádeje, že ešte nič nie je stratené, aj keď to už tak vyzeralo...“ (Farkašová, 2019, s. 244).

Záchrana sveta podľa G. (2002, 2020), podľa senzibilnej ženskej postavy, ktorá chce „usporiadať realitu, korigovať ju, vnášať do nej poriadok a rovnováhu“ (Farkašová, 2002, s. 39), sa odohráva na pozadí dcérinho spolužitia s matkou. „Životný projekt“ ženy G. absolutizuje modernistickú vieru v rozum a jeho možnosti v jednoznačne usporiadanom svete, ktorý nie je závislý na jednotlivcovi, teda G. nezohľadňuje ani matkine potreby: „Ako rôzne vnímajú svoje nedorozumenia, matka hovorí o malichernostiach a banalitách, lebo chce zľahčiť podstatu konfliktu, ona je presvedčená, že je to vec svetonázoru, chápania základných zákonitostí sveta, a aj ľudskej zodpovednosti voči nemu, najdôležitejšie je, aby človek nezľahostajnel, najmä nie voči usporiadanosti, zachovávaniu poriadku aj v tej najmenšej súčasti univerza, minule sa pochytili práve kvôli tomu, vlastne, hádajú sa prevažne kvôli tomu, G. našla v komore na poličke naopak postavenú hladkú múku, nápisom obrátenú k stene.“ (Farkašová, 2002, s. 47 – 48)

 

Z básnických zbierok možno spomenúť Na rube času (2006), Prstoklady (2011), Medzi záhradou a básňou (2013), Načúvam ránu (2014), S predtuchou svetliny (2018). Etela Farkašová sa v nich predstavuje ako poetka, ktorej filozofia (života) sa „odtlačí“ do filozofického podložia básní a ktorá preferuje „svoje“ témy známe z prozaických diel (rodové súvislosti a vzťahy, písanie a život, tvorba, záhrada, ticho a pod.).

Martina Petríková, 2021

 

Literatúra:

Višňovský, Emil. Afo-rexie 3 (Vybrané z denníka 2015 – 2020). In: Tvorba, roč. XXXI. (XXXX), 2021, č. 1, s. 34 – 46. ISSN 1336-2526.

Petrík, V. Poznanie a zážitok (Doslov). In: Farkašová, E.: Obloha plná odlietajúcich vtákov. Tranoscius, 2016, s. 243 – 246. ISBN 978-80-7140-507-8.

Rebro, Derek. Etela Farkašová: Na rube plátna. In: Knižná revue, roč. XXIV, 2014, č. 1, s. 5. ISSN 1336-247X.