Román som asi, zatiaľ, nenapísala žiaden, lebo Bellevue je vraj novela. Rozsahom je to vraj síce román, ale vnútorným usporiadaním novela. Vydavateľ však povedal, že mám hovoriť, že je to román. Tak neviem... Poviedok som napísala podstatne viac. Ale dá sa povedať, že už ma nebaví písať také poviedky, aké som písala možno v prvej knihe, teda že tam vždy bude nejaká pointa. Vlado Balla raz povedal o poviedke s pointou, že keď sa dozvieme pointu, tak poviedka je tým akoby vybavená. Ale ja mám niekedy pocit, že sú v texte aj zaujímavejšie veci, než tá pointa. Pointa je veľmi ošemetná. Keď som bola v porote Bagalovej súťaže, každá tretia poviedka mala pointu, že sa to vlastne nestalo, lebo môj kamarát neexistuje, a toto si celé vymýšľam a som v blázinci. Ale nebaví ma už ani písať také tie poviedky, strašne intenzívne, kde sú tie vety akoby vychrlené, už tomu nejako neverím. Usilujem sa písať niečo iné. Alebo: nie, že neverím, človek sa skrátka mení. Aj čitateľské preferencie sa menia, aj to, ako človek píše.
Mne čitatelia najviac chválili prvú knihu, ktorú by som si ja už teraz neotvárala. Niežeby som sa hanbila za to, čo som napísala, ale zdajú sa mi niektoré tie veci už dosť detské, napríklad snaha o magický realizmus. A keď som už pred piatimi rokmi čítala poviedky z prvej knihy na nejakej čítačke, cítila som sa tak trápne, že som si povedala, že z tej knihy už nikdy nebudem nič čítať. Pre mňa je najdôležitejšia moja kniha Bellevue. A možno niečo z Toxo. Prvá kniha, to bol taký rozbeh. No možno sa to ľuďom naozaj páči.
Z rozhovoru s Iris Kopcsayovou (In: Rozum, roč. I, 22. 2. 2019, február – marec, s. 10 – 19.)
