V debute J. Gavuru dominujú mytologické, biblické a básnické odkazy, ktoré sú však len „problémovým“ východiskom zbierky. Autor sa ku kultúrnemu odkazu usiluje zaujať postoj a vnímať ho z dosiaľ nepozorovaného uhla pohľadu. Kultivovaný jazyk, vysoké motívy, ale aj vyššia miera entropie utvárajú texty a súčasne determinujú ich percepciu. Debut si napriek nadčasovému charakteru tém a ich uchopeniu pomocou overenej literárnej tradície zachováva z hľadiska prežívania lyrického subjektu odstup.
Autor sprístupňuje svet subjektu až v zbierke Každým ránom si, kde sa problémové prelína so súkromným. Uvedená tendencia sa prejavuje nielen vo výbere motívov, ale aj v lexike a básnických prostriedkoch. Abstraktá sa sprítomňujú prostredníctvom prirovnaní z každodenného i praktického života a dostávajú konkrétnu, „ľudskú“ podobu. Do textov sa dostáva viac napätia, vyhrotenosti, bytostnosti vďaka zindividualizovanému prístupu a spracovaniu (často rovnako gnómickej) témy. Napriek vyššej intimite v básňach ostávajú dvere do súkromia lyrického subjektu strážené.
Tretia zbierka pokračuje vo vyváženej poetike básnika a zároveň sumarizuje jeho doteraz diferencované inšpirácie. Autor v zbierke spracúva námety z každodenného života, rodinného prostredia, ale zapája do textu aj odkaz albánskej legendy šírenej tradovaním, vypovedajúcej o ľudských cnostiach a posvätnosti sľubu. Vytvára paralelu medzi legendou a básnickým umením, pričom uvažuje o dôležitosti, význame, autenticite a pravdivosti slova a svoje konštatovania podáva neraz s ironickým podtónom. Náboženské motívy necharakterizuje „monologický“ oslavný ráz, ale pokus o dialóg, úsilie o vzájomné pochopenie, nachádzanie paralel a konštruktívna konfrontácia subjektu s Bohom. Ťažkosti determinované osobnou zaujatosťou vníma subjekt cez prizmu božského, čo mu poskytuje potrebnú dištanciu a nadhľad.
Gnómický potenciál mytologických, legendických či biblických textov, ktorými sú inšpirované predovšetkým zbierky Pálenie včiel a Besa, korešponduje s Gavurovým chápaním poézie ako nadčasovej, estetickej a v širšom zmysle i kultúrnej hodnoty, ktorá má zaujať predovšetkým sama sebou. Úsilie vytvoriť takýto artefakt logicky vzďaľuje autora od „trendových“ experimentov a preberania „skupinových identít“ v slovenskej poézii.
Pre básnika sú príznačné najmä motívy silných a súčasne plachých dravcov (kaňa, vlk), vzbudzujúcich prirodzený rešpekt, no udržiavajúcich si dištanciu, napriek ktorej nestrácajú prehľad. Vyvinutý zmysel, ako napríklad citlivý sluch, umožňuje lyrickému subjektu a jeho zvieraciemu alter egu vnímať chvenie, počuť zreteľne „nádych“, „stlačenie kľučky“ či „klopanie tepien do hrdiel“. Vďaka ostrému zraku sa zas dokáže zamerať na detail, sledovať v pohybe praskanie škrupiny, pozorovať z dostatočnej, bezpečnej diaľky, odkiaľ však sám môže ostať nikým nespozorovaný.
Lyrický subjekt v básňach Jána Gavuru vystihuje aj určitá paradoxnosť: „loví“ a zároveň „ustupuje“; vidí, čo je voľným okom takmer nebadateľné, a súčasne sa konfrontuje s neviditeľným. Počuje neraz jasne zvuky ľudskému sluchu nedostupné, odohrávajúce sa často len vo vnútri (škrupina, hrdlo, srdce), a zároveň túži po (s)tíšení.
Lenka Suchá, 2012
