Ľubomír Feldek photo 1

Ľubomír Feldek

9. 10. 1936
Žilina
Žáner:
dráma, esej, literatúra faktu, poézia, pre deti a mládež, próza, publicistika

Napísali o autorovi

Feldekovi ide o to, prebudiť detského príjemcu zo solipsistického iluzívneho vnímania textu do partnerského komunikačného vzťahu. (…) Vstup do komunikácie s detským čitateľom je výsostne dobovým aktom rehabilitácie detského aspektu. Nie je to pritom znižovanie autora k tomu, čo je preňho menej, je to rešpektovanie toho, čo má svoju plnú hodnotu.

František Miko

Pre Feldekov román Van Stiphout platí to isté, čo J. K. Ščegľov napísal o románoch Iľfa a Petrova. Podľa neho – „výraznosť (ich) románov sa okrem iného prejavila aj v tom, že postava s takouto kombináciou vlastností bola umiestnená do sovietskej skutočnosti, ktorej zákonom bola práve zaangažovanosť indivídua do masových foriem života... V takýchto podmienkach dobrodružstvá hrdinu Benderovho typu nevyhnutne vyzerali ako riskantná bezočivosť."

René Bílik

Feldek sa svojím prekladateľským dielom pričinil o premenu nášho básnického jazyka, radikálne sa zbavil parnasisticko-symbolistických reliktov – poetizmov, skrátených slov, umelých inverzií a podobne, a vykročil na cestu prirodzenej dikcie.

Ján Zambor

Feldekovská rozprávka je dnes posunutá k národným koreňom, smerom do minulosti, väčšmi je orientovaná na slovenskú históriu, no z oboch prístupov k nej vyplýva v autorovom chápaní jedno: čo nie je zapísané, čo sa ďalej neodovzdáva, to nežije. Z hľadiska poetiky nadväzuje teda toto nové vydanie dvoch knižiek (Modrozelená kniha rozprávok), nový výber bez spojovníka v názve, na toto hlavné poznanie. Feldek sa stal znalec nášho folklóru, tak ako vedel preniknúť do hĺbky, do podstaty poetizmu a tradícií svetového rozprávkarstva.

Anna Blahová

Kniha Moja žena Oľga a nekonečno má predovšetkým autobiografický a spomienkový, no tiež spoločenský charakter, ale aj nepopierateľný umelecký rozmer. Jej jadro tvoria poviedky zo života spisovateľa, jeho ženy, priateľov a známych. V prelínaní epizujúcich postupov a faktografie sa pred nami odkrývajú udalosti, ktoré prezradia trochu viac z doby päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia: Osudová, Ako vznikla trnavská skupina, Ako sa píše životopis. Spomínané roky sú „akési čierne dejiny“ v živote autora: vtedajší režim chápal časť literatúry ako „zbraň proti dobe“ a pokúšal sa o jej likvidáciu, nezabránil však tomu, aby sa zachovalo pár „kúskov detskej fantázie“. (...) Druhú časť knihy tvoria príbehy rodiny Feldekovcov z deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa presťahovali do Prahy. Feldek nás zavedie do privátneho priestoru, kde obyčajné momentky nadobúdajú vzácnosť neopakovateľných chvíľ, ako ich napísal sám: „Neúnavný rozprávkar život...“ (...) Moja žena Oľga a nekonečno je dôkazom toho, že manželstvo aj po rokoch môže byť inšpiratívne: ľudsky i umelecky.

Miloš Kováč

V novom vydaní vyšiel Feldekov román Van Stiphout; ako šiesty zväzok Vybraných spisov Ľubomíra Feldeka a Oľgy Feldekovej. Do prvého vydania (1980) zasahovala cenzúra, a tak druhé vydanie je rozšírené aj o tieto zásahy (našli sa v maďarskom preklade románu), hoci nie v plnom rozsahu. Autor zároveň pripísal do textu kratšiu výhľadovú časť. (...) Román Van Stiphout je založený na konkrétnom autorskom zážitku; zrodil sa z konkrétnej autorovej skúsenosti, ktorú autor prozaicky stvárnil. Hlavné postavy René a Van Stiphout (alúzia na Bajzu) majú svoje prototypy – sú nimi Ľubomír Feldek a Ján Johanides, ktorí sa v hlbokom socializme (prelom 50. a 60. rokov) dostali na určitý čas do fabriky na televízory v Nižnej na Orave. (...) Feldekov román je románom z výroby, ale nespĺňa ideové kritériá výrobného románu. Je to do značnej miery heretický výrobný román, či presnejšie: antivýrobný román. Pravda, koncom 70. rokov bol už tento žáner neaktuálny, a ak sa niekto odhodlal písať o výrobnej praxi (vecný štýl románu Van Stiphout ho posúva kdesi do blízkosti „správy o pobyte“, no má nezanedbateľnú vnútornú dynamiku), tak musel byť kritický. Kritický a ironický (i sebaironický) je aj román Van Stiphout. Hoci sa v ňom veľa hovorí o výrobe, primárne o ňu nejde. Ide o dvoch našich hrdinov, Reného a Van Stiphouta, o ich skúsenosti a zážitky; i také, ktoré nemajú s výrobou veľa spoločného. Obaja sú predovšetkým tvoriví ľudia, René je básnik, Van Stiphout je prozaik (a maliar) a v tejto tvorivej praxi pokračujú aj vo fabrike. (...) Najmä Van Stiphout, ktorého Feldek vykreslil veľmi presne (i názov románu naznačuje, že je to autorova pocta práve jemu), sa pohyboval v závode ako na krídlach a sklonom k anarchii i nesystémovosťou a hektickosťou sa ocital v priamom protiklade k otrockej pásovej výrobe, naháňajúcej plán a nedbajúcej na človeka.

Vladimír Petrík

Zodpovední redaktori knihy V otcovej Prahe. Poznámky na pamäti a iniciátori vzniku tohto diela V. Skalský a N. Vokušová označili knihu za „čosi ako životaschopný, hoci predčasne narodený fragment ešte nenapísaných memoárov“. A z titulu vyplýva, že ich ťažiskom je spätosť autorovho života a diela s Prahou. (...) Feldekova spätosť s Prahou má nielen rodinné väzby, ale rovnako predstavuje silnú zviazanosť s českou kultúrou. Memoáre týkajúce sa rodinnej histórie, dokumentovanej početnými fotografiami z rodinného albumu a autorovým pátraním po svojich holandských predkoch (šľachticoch van Veldekovcoch), sú doplnené textami spojenými s autorovým účinkovaním na slovenskej literárnej scéne. Okrem literárnych svedectiev, napríklad o vzniku satirického románu Van Stiphout či o stretnutí s Jevgenijom Jevtušenkom, Feldek v knihe publikuje aj svoje texty spojené s väznením V. Havla, so zrodom VPN a s ďalšími svojimi viac politickými a spoločenskými ako básnickými aktivitami. (...) V chudobnučkej slovenskej memoárovej literatúre zasvieti táto Feldekova kniha ako meteor.

Anton Baláž

Svedectvo o neľahkých literárnych a životných osudoch predstaviteľov Trnavskej skupiny vychádza z pera Ľubomíra Feldeka, ktorý bol zároveň aj jedným z jej hlavných členov. Už prívlastok „prekliata“ v názve čitateľovi evokuje ich spojitosť s francúzskymi básnikmi druhej polovice 19. storočia – ich hlavný predstaviteľ Paul Verlaine sa vyjadril: „Úprimný básnik vidí, cíti a vie, že je prekliaty každým režimom“ (s. 7). A práve oná „prekliatosť“ režimom zasiahla i slovenskú Trnavskú skupinu. Feldek sa venuje vzniku a programovému vystúpeniu mladých básnikov v aprílovom čísle Mladej tvorby z roku 1958; (...) oboznamuje čitateľa s tvorbou skupiny, s ich novátorstvom; uľahčuje mu tak prácu s pátraním po článkoch z prelomovej Mladej tvorby. Ide o štyri programové básne, jednu Slobodovu poviedku, tri manifesty i preklady svetových básnikov (Jacques Prévert, Pablo Neruda, Federico Garcia Lorca). Ďalšia stať je autobiografická: autor sa vracia do mladosti, k študentským časom, či k práci v tlačiarni Pravda. (...) Záverečná časť je akýmsi zhrnutím životných osudov konkretistov. Tu zisťujeme, že „prekliatosť“ Trnavskej skupiny nespočívala len už v spomenutom negatívnom postoji vtedajšieho režimu, ale i v akomsi osobnom zatratení. Na záver Feldek ozrejmuje výnimočnosť Trnavskej skupiny v kontexte našej literatúry.

Jana Kopčová

V takmer stovke textov zbierky fejtónov O nákazlivosti šťastia, uverejňovaných v SME a Hospodárskych novinách v rokoch 2006 až 2009, sa Feldek v spravodajskej samoobsluhe predstaví ako pozorovateľ života, prekladateľ a milovník Shakespeara a ruských básnikov, autor divadelných hier, prvoročiak – študent Vysokej školy pedagogickej, člen Trnavskej skupiny, štamgast kaviarne Štefánka, Žilinčan, Slovák, skalný fanúšik vína, otec, obdivovateľ krásy Sloveniek, objaviteľ krás Slovenska. Predovšetkým však ako básnik, ktorý nenechá verš preletieť okolo bez toho, aby ho zachytil na papier. Pozoruje a užíva si zdanlivé maličkosti. Cituje básnikov a často aj sám seba. Keď raz vymyslí vtipnú básničku, zopakuje ju pri najbližšej a každej vhodnej príležitosti, aby azda nevyšla navnivoč. Okrem fejtónovej pointy zahŕňajú texty aj reportážnu kresbu, rozprávanie a spravodajsky presné fakty. Hra slov v slovensko-anglických prekladoch prináša trochu prekladateľského jazykového humoru. Feldek nepozná všednosť, len neschopnosť ľudí objavovať poéziu každodennosti. Pár pohárov vína, volanie prírody, náhodné stretnutie na ulici, všetko u neho vyvoláva asociácie a prihráva mu známy alebo nový verš na jazyk. A Feldek neváha a prihrá ho ďalej čitateľovi. Od štyristo rokov starých sonetov po situačné rýmy, všetky vety prednesie ako cenné a rovnocenné.

Jana Hajduová