Martin Solotruk photo 2

Martin Solotruk

17. 7. 1970
Bratislava

Stručná charakteristika

     Debut M. Solotruka Tiché vojny je postavený na analyticky diferencovanom základe vnímania, na nazeraní na situácie subjektu z viacerých strán a rovín: z hľadiska videnia, myslenia a písania. Všedné udalosti a situácie subjektu sa fragmentárnym, analytickým zápisom deformujú a vzďaľujú pôvodne empirickým podnetom a uzatvárajú sa pred jednoznačnou interpretáciou. Nereferenčnému (autisticky nepriepustnému) čítaniu napomáha využívanie procesuálnych, abstraktných slov a otvorená štruktúra básne plynulo radiaca myšlienky a obrazy bez zreteľnejších súvislostí. Z matérie básne sa postupne vyčleňujú motívy, ktoré svojím opakovaním podčiarkujú vlastnú dôležitosť. Patrí medzi ne motív bicyklovania (pedálovania, udržiavania rovnováhy), motív matky (ako zdroja harmónie a trestajúcej autority), rituál očisty (voda, vaňa, mydlo, mydlové bubliny), ale aj motívy „kvapiek, zŕn, bublín, kolies etc., ktoré sú súčasne nedeliteľnými atómami aj expandujúcimi vesmírmi, jadrami aj prázdnymi miestami“ a sugerujú „predstavu až fraktálnosti sveta“ (J. Šrank). Solotruk nápadným básnickým jazykom rozdeľuje pozornosť na situáciu subjektu a na spôsob extrémneho básnického písania, ktoré je jednou z foriem dešifrovania skutočnosti, a zároveň šifrovaním vlastných tajomstiev.
     Nasledujúce tri knihy – Mletie, Planktón gravitácie a Lovestory: agens a paciens – ďalej rozvíjajú metódu procesuálneho písania. V zbierkach Mletie a Planktón gravitácie sledujeme autorov spôsob „nachádzania meditatívneho modu organickej procesuálnej formy, ktorej kompaktnosť zabezpečuje lexikálna a sémantická návratnosť“ (Ľ. Somolayová). Básne v podobe pásma sú obmedzene spontánnym, organicky rastúcim textom, procesuálne spracúvajúcim („mletím“) podnety na kvalitatívne novú substanciu. Vedomie subjektu sa otvára všetkým formám recepcie (zmyslovej, reflexívnej, egocentrickej aj vystupujúcej zo seba) a premieňa ich na nový výsledný produkt, básnický text.
     Alternáciu metódy prináša zbierka desiatich verbálnych „ponorov“ Planktón gravitácie, v ktorej autor cielenejšie zaznamenáva reflexiu prebiehajúcich procesov „vždy  inak objavnej plavby / mozgovými vlnami“ vedomia. Okrem kontrastnej zmyslovosti pribúda v zbierke viac emotívnych reakcií, ktoré sa znásobujú v zbierke Lovestory: agens a paciens, tematizujúcej opis situácií ľúbostného vzťahu. Klasické partnerské spolužitie autor analyticky rozkladá do nezvyčajných polôh spontánneho aj zámerného vnímania slovami, ktoré nemajú zvyčajnú citovú zainteresovanosť ani zmyslovú či metaforickú platnosť, napriek tomu sprostredkovávajú nuansy erotickej príťažlivosti a duševnej spriaznenosti partnerov.

Ján Gavura, 2012