S Olegom Pastierom sa mi nerozlučne spája slovo sloboda. Ako jej dôsledný zástanca dal v čase komunizmu prednosť samizdatom. Diagnostikovanie minulého totalitného režimu bolo leitmotívom Fragmentu i knižnej edície tohto časopisu.. Platí to aj o ich podobe v poslednom období. Za dôležité pokladám, že v Pastierovom chápaní sloboda nebola nezáväznosť. Na besede na Filozofickej fakulte UK, kam som ho v čase, keď bol aj redaktorom Romboidu, pozval, prezentoval svoju zreteľnú hodnotovú orientáciu, v čom niektorí, pobalamutení módnym trendom, mohli vidieť niečo starosvetské. Olega Pastiera som v rámci slovenských literátov vnímal ako jedného z najslobodnejších. Ako nezávislá osobnosť sa vynímal aj v okruhu autorov, v ktorom sa pohyboval. Nikým sa nedal zmanipulovať. Na jednom stretnutí na pôde Klubu nezávislých spisovateľov sa v diskusii o staršom kolegovi s toleranciou vyjadril: "Je to jeho príbeh".
Ján Zambor v Tvorbe, ročník XXVIII., č. 1, 2018
Chcela som už dávnejšie napísať o Pastierových literárnych a iných umeleckých exkurzoch, no teraz sa mi do rúk dostala knižka z vydavateľstva F. R. & G. Za ozvenou tichých hlasov (Šesť príbehov, šesť koláží), a tak mám príležitosť urobiť to teraz. Knižka je vlastne akýmsi záznamom počutého – väčšinu z prečítaného som predtým počula v rozhlase. Vďaka nej som sa k jednotlivým osobnostiam mohla vrátiť, som možno pozornejšia čitateľka ako poslucháčka. Niektoré veci potrebujeme všetci čierne na bielom a je dobre, že Oleg tak urobil.
Výber osobností je čisto subjektívny, ale jedno je isté – napriek tomu, že knižka sa volá Za ozvenou tichých hlasov, hlasy tých, o ktorých je v nej reč, zazneli poriadne nahlas. Možno k nim doba a okolnosti boli nežičlivé, no Oleg Pastier „púšťa svoj zvedavý básnický zosilňovač“ a nechá ich hrmieť. Boli tu a nemožno ich obchádzať, ani strčiť do vitríny s rodinným striebrom a s úsmevom mlčať. „Nie som historik ani vedec. Iba som zvedavý. Pýtam sa, hľadám, čítam,“ hovorí autor v úvode svojej knihy.
Historici a vedci možno sú zvedaví, no obyčajne nebývajú básnikmi. Istý druh citlivosti a vnímania im nie je vlastný. A tak sa z portrétov, ktoré Pastier načrtáva, stávajú umelecké portréty, akési obrazy, verne odrážajúce realitu, s jemným posunutím, naznačením toho, čo by väčšina historikov obišla, no na obraze, či už ide o portrét alebo zátišie, by chýbali, zostalo by biele miesto.
Verona Šikulová v Pravde 23. apríla 2012
Vo vydavateľstve F. R. & G. vyšla druhá kniha dokumentov a textov, ktoré mapujú básnickú skupinu Osamelí bežci. Spolu s prvou časťou Pohybliví v pohyblivom tento vydavateľský projekt v redakcii Olega Pastiera tvorí spolu skoro 800 strán materiálu, ktorý bude o niekoľko rokov ešte vzácnejší ako dnes. Olegovi Pastierovi a jeho vydavateľstvu patrí veľká vďaka predovšetkým za to, že sa pustil do tejto náročnej redaktorskej úlohy a zhrnul rozhovory, listy, manifesty a básne, ktoré sú nielen dokumentom o Ivanovi Štrpkovi, Petrovi Repkovi a Ivanovi Laučíkovi, ale aj priateľská a ľudská interpretácia ich peripetií od obdobia šesťdesiatych rokov až dodnes.
Katarína Kucbelová, Pravda , 29.8.2010
... Irónia nie je spasiteľným riešením, zjemňuje ju Enzensberger, bo možno už Gottfried Benn, senzibilní naivisti sa vracajú k prírode a vykopávajú mŕtve korene, iní ponúkajú totálne mlčanie; Oleg Pastier vo svojej prvej oficiálne publikovanej knižke Plot "maximálne zintenzívnil podiel mlčania na poézii", no zároveň tým automaticky kládol zvýšené požiadavky na čitateľov (požadoval nielen aktívnu spoluúčasť na dotváraní naznačených obrazov, ale aj solídnu predprípravu nutnú pre zaregistrovanie možných súvislostí a skrytých významov), zúžený a sémanticky nahustený priestor básne bol niekedy až deklamatívne mravne zaujatým výkrikom do tmy (datovanie jednotlivých častí zbierky potvrdzuje jej dobovú ukotvenosť, i keď, prirodzene, verše prekračujú časové ohraničenie); nová bánická zbierka Oko za zub sa ani v najmenšom nezrieka mravného akcentu, no posúva ho kamsi do druhého plánu, zašifrúva ho do metaforicky viacvrstvových textov, nejasných iným smerom než básne prvej knižky: prináša totiž poéziu založenú na napätí medzi postnadrealistickou popovskou poetikou (prihlásenie sa k Vaskovi Popovi v motte vrhá spredu svetlo na zvolenú stratégiu) a karteziánsky uvažujúcim lyrickým subjektom; navzdory fragmentárnosti jednotlivých (číslovaných) básnických celkov čitateľ pociťuje ich vzájomnú previazanosť a istú uzavretosť cyklu...
Karol Chmel, Podvojné účtovníctvo (Pokus o doslov)
„Moje otázky boli otázkami čitateľa, nie literárneho vedca,“ píše Oleg Pastier v úvode svojej knihy Z protiľahlého brehu (F. R. & G., Bratislava 2008). Doplňme však hneď, že v Pastierovom čitateľovi sa trojjedine skrýva publicista, vydavateľ a básnik. Táto kombinácia sa stala nielen (naplneným) predpokladom príťažlivej kvality výsledného textu, ale tiež ovplyvnila zostavu jedenástich osobností, s ktorými sa rozprával a ktorých tvorbu priblížil aj množstvom ukážok.
Autor, argumentujúci, že z druhého brehu je lepšie vidieť do diaľky aj do šírky, akoby tušil u čitateľov hľadanie kľúča, podľa ktorého si vyberal svojich kolegov, a tak ho vopred prezradil: „Každý z nich je – alebo bol – originál, opuncovaný zmerateľným i nezmerateľným časom a tým, čo a ako napísali.“ Z čoho vyplýva, že všetci radšej hľadali vlastné chodníčky a vedľajšie cesty, „ktoré sa síce často končia v slepej uličke, ale práve v nej býva najväčšia koncentrácia na sústredenú prácu“.
Alexander Balogh v SME, 8. januára 2009
