Vyhľadávanie
Autor prozaických textov Pavol Rankov vstupuje do literárneho povedomia v roku 1995 poviedkovou zbierkou S odstupom času. Toto nevšedné prozaické dielo predstavuje Rankova nielen ako pútavého rozprávača, ale aj ako prvotriedneho mystifikátora. Nadväzuje na tradície svetového i domáceho fantastického realizmu (Borges, Cortázar, Grendel, Mitana), využíva časovú a priestorovú neukotvenosť, exotické prostredia, redukovaný sujet, dramatický dej. Pohráva sa s prvkami tajomna, mystifikácie, iracionality s dôrazom na prekvapujúcu pointu. Tak ako sa striedajú prostredia, v ktorých sa príbehy odohrávajú, rovnako sa menia aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Priaznivo je hodnotená jeho tvorivá metóda, ktorá má konštruktívny charakter a podľa Jozefa Bžocha má čosi spoločné s „vynálezectvom“. Atypicky pôsobí tiež téma príbehu, ktorá v počiatku oplýva všednosťou, avšak s prebiehajúcim dejom ju autor rozvíja do takej bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, až sa v jeho poviedkach dejú neuveriteľné veci. Pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady (Bžoch).
V druhej poviedkovej zbierke My a oni / oni a my (2001) nadväzuje na postupy prezentované v debute. Pätnásť rozmanitých textov (poviedky, denníkový zápis) obsiahnutých v zbierke má charakter fragmentárnych, krátkych výsekov upriamených na detaily, v ktorých sa občas zahmlieva celková výraznosť celku. Na strane druhej siaha Rankov po vzrušujúcej pointe, čo smeruje k vytvoreniu hodnotného čitateľského zážitku. To sa napokon naplno odrazí v koncepčnej stabilite ponúkaných próz. (V druhej osobe je nápadito prezentovaný zvláštny pohľad za účasti pútavého rozprávania. Tenká modrá nitka upriami na všednosť prevtelená do umenia, zázrak vyčarený zo stereotypu obyčajného človeka, ktorý si neuvedomil, že podstatným môže byť v živote to, čomu nepripisuje nijaký význam. Poviedka Big Brother je prenikavou a výstižnou sondou do súrodeneckých vzťahov, žijúcich svojím životom aj po smrti staršieho brata. Ide o rozprávanie o kolobehu smutných začiatkov a tragických koncov. List bez oslovenia mapuje svet utrpenia invalidného chlapca, ktorého napriek bohatému vnútornému životu zraňujúco pokladajú za nezrelého).
V poviedke Psy zo zbierky V tesnej blízkosti (2008) je vyrozprávaný príbeh otca, ktorý zahorí erotickou vášňou k dcérinej spolužiačke. V poviedke hrajú svoju rolu aj dva psy: dva proti sebe postavené nemé svety, skryté ako ľudia za mimikry hier, gest a spotreby, ale žijúce jednoznačne opozitným hodnotám, ktoré sa voľakedy nazývali dobro a zlo. Rozprávač rozpráva o nekonečných, životnú miazgu odčerpávajúcich pokusoch svojich ľudských hrdinov o zbližovanie, no psom akoby bolo od počiatku jasné, že ľudský život je každodenné vzďaľovanie. Na zmienenú ontologickú zložitosť podľa Alexandra Halvoníka neodkazuje iba poviedka Psy, ale aj ďalších pätnásť poviedok z tejto zbierky, (ale aj celá neskoršia Rankovova tvorba). Záhadné dejové zvraty popierajúce akúkoľvek fakticitu príbehu a ponechávajúce poviedkam väčšmi otvorené konce než boli začiatky, sú bežnou výbavou Rankovových próz. Aj ony sú poukazom na to, že prozaik nestojí o nejaké napodobovanie vecnej či duševnej reality, ale ide mu o tvar, ktorý by pomenoval nesúrodý svet ducha, tela a vecí, a tým z neho vykonštruoval špecificky novú realitu schopnú do seba uzamkýnať tak banalitu, ako aj nepreniknuteľné tajomstvá bytia. S tým súvisí aj jeho úctivá starostlivosť o jazyk (čistý, disciplinovaný a objavujúci). Takýto jazyk je očividne základom Rankovovej tvorivej metódy i zdrojom jej úspešnosti, ktorá sa vo vstupnej poviedke popri perfektnej štylistike s istou dávkou zamatovej irónie realizuje aj cez metatextové prestrihy. V iných prípadoch (poviedka Námestím prechádza nahá žena, námestím prechádza nahá žena na koni, námestím...) “príbeh sa stane obsahom príbehu”, príbehom príbehu. To v zásade znamená, že vo viacerých z dvanástich poviedok sa jazyk stáva predmetom analýzy práve tak ako hociktorá postava či jej paradoxná metamorfóza, ak nie viac (Halvoník).
Podľa Halvoníka Rankov v podrobnostiach cez poviedky prefiltruje celý náš svet s jeho sociálnymi problémami, kriminalitou, drogami, konzumom, úchylnosťou, krutosťou a neschopnosťou odpovedať na ľudské túžby, pričom sa však zásadne líši od dešperátnych všeanalytikov: jeho bystré prozaické poznávanie nie je zatracovaním. Drobnohľad jeho poviedok síce smeruje do nekonečného a neistého ľudského vnútra, no bytie jeho postáv sa tým nevyčerpáva. Jeho poviedky sú kriticky otvorené iným svetom, ekologickejším a integrovanejším. K nim smeruje napríklad i neobyčajne tvrdá filozofická konfrontácia života človeka na vrchole civilizácie so životom mušky ovocnej v poviedke Drosophila populi. Postavy tu zastupujú ľudstvo (ako druh) konfrontujúce sa s muškou vínnou (ako druhom); nevystupuje tu jednotlivec, ale dve odlišné „civilizácie“. Postava sa zakaždým dostáva do situácie, keď je dokonale sama v telesnej či duševnej izolácii, neraz v nedorozumení, neistote fikcie či hyperreality (Matejov). Tu naráža svojou inakosťou do toho, čo pri čítaní vnímame ako normálne, vzniká katastrofa, paradox, absurdita.
V antológii súčasnej slovenskej prózy Päť x päť (2011) a Poviedke (2001) Rankov do svojho materského príbehu podľa Halvoníka zahrnul nielen moralistickú problematiku generácie, ale vytvoril ním aj podobenstvo o devastujúcej sile mýtu, zbavujúceho jedinca vlastnej svojbytnosti. V jeho poviedke sa celostnejšie ako v iných poviedkach zborníka premietla autorova koncepcia súčasného sveta vrátane politických realít, pričom jej výpoveď nestratila zo svojej osobnej naliehavosti.
Kniha Poviedky (2012) obsahuje tri poviedkové zbierky Pavla Rankova a pre túto chvíľu sumarizuje jeho tvorbu v tomto žánri. Nájdeme tu debut S odstupom času (1995) a diela My a oni/Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004). Napriek problémovej a filozofickej rovine prózy disponujú dostatočnou mierou dejovosti, ktorá dynamikou napredovania udalostí pôsobí prirodzene. Táto prirodzenosť zasa spätne otvára vo vnímaní priestor na interpretáciu problémovej a filozofickej roviny, takže je len na našej voľbe, ako dlho si tento výkladový kruh budeme vychutnávať a kedy vystúpime. Autor je čitateľsky ústretový pre svoje tradičné chápanie dejovosti ako opory textového rozvíjania, no zároveň dokáže tento nerušený reliéf lámať profilovaním postáv. Modelovanie postáv rozprávačom sa podľa Matejova zameriava na psychológiu jednotlivca vystavenú osudovému konfliktu s realitou, fungujúcim spoločenstvom či poriadkom života, s pravidlami, so systémom i s vlastnou rolou. Aby sa konflikt zvýraznil, prozaik volí adekvátne tematické kulisy evokujúce zväčša prísne určené prostredie… Tak sa každá poviedka skončí riešením popierajúcim logiku očakávania, vybočením, náznakom, nedopovedaním. Neraz, zväčša keď je rozprávač priamy, záverečné riešenie dekonštruuje nadhodený príbeh ukazujúc, že prečítané bolo až do posledného momentu súborom falošných stôp (napríklad poviedky Tunel, Tieň, Korešpondencia, Scenár, Hydina, Krádež, My a oni/Oni a my a i.). Stratégia zámerného zavádzania čitateľa je hravou finesou postmoderny. Manipulatívnosť rozprávania však nie je odhalená v rozprávaní na úrovni deja, odhaľuje ju až čitateľ – práve v takejto chvíli akoby sa pozrel autorovi priamo do očí: v tejto perspektíve sú Rankovove poviedky o tesnej blízkosti samého autora s čitateľom, no v súvislosti s tým, ako neraz čitateľa nachytá, sú aj o tesnej vzdialenosti.
Kniha Na druhej strane (2013) má v rámci beletrie nezvyčajnú formu. Hnedá strana obálky uvádza poviedky z minulosti či bezčasia, z druhej strany tyrkysová, poviedky zo súčasnosti. Ide o zaujímavý experiment, nakoľko by ani jedna časť pre svoju „nekoncepčnú rozmanitosť“ nemohla byť samostatnou publikáciou. (Napríklad prvá poviedka z hnedej strany je podľa Radoslava Matejova pavićovská, kým poviedka z tyrkysovej strany s názvom Strieľať psov je kongeniálna s poviedkami Ivany Dobrakovovej v novej knihe Toxo.) Dominujú náznaky, významové udičky, domnienky, pocity. Je dôsledne racionálnym postmoderným autorom v celej svojej osobnej i textovej sémantike a jeho podstatnou tvorivou činnosťou je hra. Konkrétne: dekonštrukcia. Rankov píše v zásade iba jeden druh poviedky, detektívnu poviedku. V zmysle detektívnej kompozície sa dej stupňuje, motívy sa kumulujú zjaví sa detail, ktorý je napokon kľúčový a spätne mení celú perspektívu vnímania textu. Detektívka sa nerealizuje len v princípoch príbehu, zasahuje úroveň vzťahu autor-čitateľ. Autor zakóduje – a priznajme, je to majster metatextového, kontextového a v konečnom dôsledku spravidla falošného náznaku – do východiska druhý plán, ktorý postupne s celou hrôzou či absurditou zaplaví vnímanie čitateľa.
Podľa autorského incipitu v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) 2008, ktorá vyšla v Európskom roku medzikultúrneho dialógu, „Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nebolo.“ Rankov využil výhradné právo svojho talentu na pospájanie súvislostí, ktoré si ešte nikto nikdy nedovolil spojiť, a pospájal ich tak, ako mu prikázalo (azda) jeho generačné svedomie a umelecké cítenie (Halvoník). Výsledok je fascinujúci: nikto neuverí, že to, čo sa stalo v jeho knihe, sa naozaj stalo. Román sa začína presne rok pred vojnovým konfliktom, ktorý pripravil o život asi sedemdesiat miliónov ľudí, ale namiesto veľkých miest, kde sa o všetkom rozhodovalo, sa nachádzame na levickom kúpalisku a zoznamujeme sa s jeho hlavnými postavami - kamarátmi Židom Gabrielom, Čechom Janom, Maďarom Péterom a ich celoživotnou láskou Slovenkou Máriou. Prvý september je pre dvanásťročných chlapcov azda posledným dňom detstva, mení sa na spomienku, v ktorej sa po prvýkrát pokúsili vyhrať svoju lásku v plaveckých pretekoch. Autor sa musel vyrovnať s mnohými protirečivými historickými okolnosťami, ktoré sú dodnes predmetom politických svárov: prvý slovenský štát, okupácia Slovenska Maďarmi, protektorát, protifašistické Slovenské národné povstanie, vznik Izraela, oslobodenie Sovietskou armádou, februárový prevrat, komunistický teror v päťdesiatych rokoch, Maďarská revolúcia v roku 1956, chruščovovský politický odmäk, československá jar, spojenecká okupácia Československa. Každá postava prechádza týmto očistcom a odnáša si z neho svoju pravdu. Podľa Halvoníka sa s ním autor vyrovnal takpovediac faktograficky. Jeho hrdinovia sú priam impregnovaní historickými udalosťami, ktoré určujú ich životné trajektórie, no ich činy v konečnom dôsledku predsa len diktuje najglobálnejšia zo všetkých stratégií – láska. Práve takáto podmienená faktografickosť však chráni autora pred zjednodušovaním či ideologizovaním tém, ku ktorým musí – chtiac-nechtiac – cez svoje postavy zaujať stanovisko. Drží sa jej, a naruší ju možno iba v najneočakávanejších situáciách (karikatúrne zobrazenie Horthyho, Tisa, Husáka, Novotného, Dubčeka), ktoré okrem iného prezrádzajú nielen humor, ale aj ironizáciu celej témy, ináč hlboko skrytú pod dramatickými príbehovými peripetiami hlavných hrdinov.
Rankovov druhý historický román Matky (Kalligram 2014) má taktiež netradičnú štruktúru. Jeho východiskom je príbeh zbožnej Slovenky Zuzany, ktorá za nemeckej okupácie počala s ruským partizánom dieťa a osloboditeľská armáda ju „odvliekla“ do sovietskeho koncentračného tábora Artek, kde porodila syna. Konfrontačný protipól predstavuje príbeh dcéry dobre situovanej a predčasne ovdovenej matky nekonformnej súčasnej diplomantky Lucie, ktorej diplomová práca má cez autentické rozprávanie (oral history) „odvlečenkyne“ zaznamenať „špecifiká realizácie materstva v hraničnej situácii“ (Zuzana v stalinskom gulagu), pričom sa sama ocitne v role budúcej matky. Tento Rankovov konštrukt zabezpečuje autorovi hneď štyri materstvá (Zuzaninej matky, Zuzany, Luciinej matky, Lucie), odohrávajúce sa v štyroch generačných subjektoch, prirodzene, s historickým pozadím Pravdaže, u všetkých kľúčových postáv, realizujúcich svoje materstvo v špecifických hraničných situáciách, by sa dala skúmať ich osobná vina i jej spoločenská podmienenosť, avšak, pre autora je téma „matky“ dôležitejšia ako všetko ostatné (Alexander Halvoník). Rankov tieto materstvá vykresľuje s príslovečnou vecnosťou, zaostrením na detail i s podmanivou fabulačnou schopnosťou. Uznanie si zaslúži najmä za poctivo naštudované gulagovské reálie, pripomínajúce najlepších ruských autorov tejto témy (V. Šalamov, A. Solženicyn), ale aj za „metodologické“ vstupy, ktoré načrtávajú limity a obzory modernej prózy.
V prvej kapitole svojho ďalšieho románu Miesta, ktoré nie sú na mape (2017) Pavol Rankov na dosiahnutie atmosféry imituje písanie a komunikáciu stredoškoláka (výrazy ako „no spoilers, don’t worry“, štýlové „mrte“, and so on), zvyšok knihy disponuje „normálnou“ štylistikou. Okrem spomínaných výrazov sa tu autor opäť prezentuje ako vynikajúci rozprávač s prstom na pulze deja, nepoužíva zbytočné jazykové ornamenty, nesnaží sa byť príliš umelecký, čím sa vyvoláva efekt akejsi solídnej striedmosti, spôsobujúci to, že autorovo písanie nepovažujeme za príznakové. Každý jeho text podľa Mikšíka stojí a padá na zvládnutí iných zložiek, tých, cez ktoré sa môžeme pozrieť na postavy, prostredie, i dej vrátane pointy trochu inak. Obaja protagonisti, Natália i Marek, netvoria ťažiskový prvok prózy, sú maximálne podriadení deju a pointe, resp. román samotný nie je o nich, ale o tom, čo sa udeje.
Túto skutočnosť azda ešte výraznejšie demonštruje jeho doposiaľ posledný román Legenda o jazyku (2018), ktorý sa odohráva na pozadí historického kontextu dvoch časových rovín jesene 1972 (normalizácia, okupačná sovietska armáda sa v ČSSR cíti ako doma, vystúpenie súdruha Biľaka so zásadnou správou na zasadnutí ÚV KSČ, zavraždenie izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove palestínskym komandom, internácia ľavicových teroristov Baadera a Meinhofovej v nemeckom väzení, únos ďalšieho lietadla z Československa ). Bigbít je čoraz tvrdší, hipíkom akosi rýchlejšie dorastajú vlasy, devätnásťroční Táňa, Tomáš, Martin a Klára zvedavo pozorujú svet okolo seba. Sú v prvom ročníku štúdia histórie, takže najviac ich zaujíma, či honosný relikviár, ktorý bude otvorený v rámci rekonštrukcie Svatovítskeho chrámu, naozaj ukrýva jazyk Jána Nepomuckého, najznámejšieho českého svätca zo 14. storočia. V texte sa v detektívnej atmosfére dozvedáme mnohé historické fakty, ktoré Rankov opäť veľmi šikovne prepletá s fikciou. Ak sa Rankovove texty zdajú byť „celkom obyčajné“, posilňuje to pocit reálnosti celého priestorového podložia, čím si autor pripraví pôdu na zaujímavú a prekvapivú pointu magického ladenia, akúsi latinskoamerickú magickorealistickú lektúru, ktorá obdobnú šablónu rovnako ako v debute hojne využíva. Tento fakt sa odrazil v celej jeho doterajšej tvorbe.
Z uvedeného potom vyplýva prezentácia autora v dvoch epických polohách: Rankov poviedkár a Rankov tvorca románov. Toto delenie vykresľuje Rankova ako prozaika operujúceho s nevšednými postupmi. Podľa Darovca, Rankov poviedkár rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch. Jeho romány sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva. Je jedným z tých, dopĺňa Marian Škotka, ktorí navracajú literárne rozprávačstvo k jeho prapôvodnému zmyslu – vábnymi, pôvabnými a vzrušujúcimi príbehmi, aké voňajú človečinou.
Ján Mičko, 2021
