Aj ja sa „vypisujem“ z toho, čo ma trápi, máta, znepokojuje, fascinuje alebo nadchýna. Dnes už neviem povedať, či potreba písať u mňa vzniká častejšie z nedostatku alebo z prebytku. ... Poéziu píšem, až keď musím, až keď už nič iné neprichádza do úvahy. Nie je to potreba, je to nutnosť. Texty o filmoch píšem, lebo je to moja práca a baví ma to. Prekladám z rovnakého dôvodu. Ale poézia je písaním mimo rámec profesionálneho písania, je to svojím spôsobom hraničná skúsenosť.
Všetky moje knihy sú zároveň fragmenty súkromných denníkov. Z nich sa moje písanie vlastne vyvinulo. ... V tomto zmysle je Ohrozený druh menej denníkom, než ním sú Skryté titulky alebo Princíp neistoty. ... prvá kniha má najviac väzieb na predmetný svet, sú v nej uteráky, príbory, lampy, prachovky a je obývaná množstvom konkrétnych osôb, resp. postavičiek. Postavy z Ohrozeného druhu sú oveľa alegorickejšie. Táto kniha má jasnú kompozíciu a dalo by sa povedať, že je aj oveľa viac naratívna ako prvé dve zbierky. Je teda zrejme komunikatívnejšia a zrozumiteľnejšia. Alebo rečou výtvarného umenia ... od poetického informelu smerujem k figuratívnejšej poézii...
Pracujem s obrazmi ako s indexmi sveta, ktorý sa nikdy celý nezmestí do záberu. Vojdú sa tam iba detaily – často veľmi obyčajné, konkrétne predmety, ktoré až v spojení s inými získavajú súvis, ba dokonca presah, takže napokon môžu fungovať ako metafora. Ako základný princíp tvorby je to veľmi prosté. Túto takmer filmársku vecnosť jazyk dovoľuje kombinovať s jednoduchými konštatovaniami, ktoré nie sú ničím iným, než formulovaním skúsenosti, poznania. Práve tie dovoľujú spájať detaily dovedna tak, aby do seba dokonale zapadli.
V prvom rade je pre mňa výzvou samotná otázka metódy. ... Rovnako ma však zaujíma aj konceptuálnejšia práca s textom či s rôznymi diskurzmi. Koncept sám mi ale zvyčajne nestačí ... Ako autorka preto potrebujem koncept doplniť alebo naplniť viacerými rovinami zmyslu a sýtiť emocionalitou, s ktorou sa nevylučuje, naopak, tento vzťah do poézie prináša produktívne napätie.
Sporé a fragmentárne texty Skrytých titulkov vznikli ako poznámky na okraj neexistujúceho denníka v čase, keď som žila v Paríži a neskôr v Prahe – v oboch mestách dosť dlho na to, aby som tam sa necítila ako turistka, no príliš krátko na to, aby som v nich prestala byť cudzinkou. Nepovažovala by som za potrebné tento fakt zdôrazňovať, keby mestá v zbierke neboli tak často čítané len ako teoretické a v princípe neviditeľné. Zdanlivo neosobné záznamy a chladné popisy každodennosti sú teda viac vyjadrením pocitu vykorenenosti, odcudzenia a trochu paradoxnej autenticity v priestore, kde je primálo pevných a spoľahlivých bodov, všetko naokolo sa javí ako známe, zrejme či dokonca banálne. (...) Zbierka je pokusom o topografiu tohto pocitu odcudzenia, o jeho rekonštrukciu – napriek tomu, že orientáciu v ňom (a v spomienkach naň) komplikuje množstvo informačného smogu ako aj riziko, že jednotlivé texty budú vnímané tiež len podobný informačný smog.
