Metóda „oka kamery“ sa vo Ferenčuhovej debute Skryté titulky modifikuje na metódu „oka kameramanky“, vníma priestor a objekty okolo a vo vnútri seba v detailoch a zároveň cez emotívnu dištanciu. Otvorenosť (psychologizácia a úprimnosť) je nastavená opatrne a pred súvislým obrazom dostáva prednosť fragment, pohľad, zmyslový podnet, reflexia zažitého, mikropríbeh, ktorý hovorí dostatočne, ale neprezrádza všetko. Určujúcim rámcom je priestor; urbánny a verejný exteriér veľkomesta, s ktorým sa prelína súkromný priestor: „v dvoch krajinách žijú mlčiaca a kričiaca / skutočnosť: pravý a ľavý profil banálnosti: / a medzi nimi tvár, čo nepatrí nikomu.“ Tematika zbierky je postavená široko, hybným elementom je videné a zažité, i keď sa to sprostredkúva iba cez parciálne záznamy. Emotívnosť vzniká ako možný dôsledok napísaného, ako náznak tajomstva subjektu ukrývajúceho sa (v slovách a slovesách bez agensu – v neurčitkoch a príčastiach) a nečakane, nepravidelne sa zjavujúceho v odraze „tváre v zrkadle“.
Priestupnosť medzi priestormi je zachytená v motívoch kontaktu a komunikácie; subjekt číta z tvárí a tiel iných, z reči vníma najmä neverbálne informácie, ktoré sa paradoxne transformujú na verbalizovaný básnický záznam. Autorská metóda postavená na pozorovaní „ako na plnohodnotnom čine“ (F. Kafka) ostáva ako východisko aj pre ďalšie dve zbierky básní a básnických cyklov Princíp neistoty a Ohrozený druh.
S tematickým spresňovaním v zbierke Princíp neistoty ustupuje fragmentárnosť vyjadrovania a nahrádza ho sústredenosť v širšom meradle (presná makrokompozícia s rozdelením na cykly s rovnakou dĺžkou) aj v užšom meradle: pohľady sa predlžujú, mikropríbehy sú komplexnejšie a reflexia zažitého adresnejšia (so štandardnou subjektovo-objektovou polarizáciou). Témou zbierky ostáva prežívanie človeka v štyroch dimenziách časopriestoru, ktoré postupne plynú ako život. Poetka sa ani teraz nevyhýba banálnosti, ktorá sa v živote len výnimočne vychyľuje (tehotenstvo, významné stretnutia a iné). Nečaká na príležitosti, tematizuje, čo sa reálne odohráva, a využíva na to impresionistickú metódu výberu priestorov a objektov s osobitými asociáciami. Pre citlivý subjekt poskytuje všednosť dosť podnetov, umocnených navyše existenciálnym „princípom neistoty“, ktorý je formulovaný ako skúsenosť presahujúca jednotlivca. V analyticky triediacej a hodnotiacej činnosti mysle – ako základu básnického záznamu – sa najviac cení to, čo subjektu pomôže prekonať neistotu, a pomocou pravidelných rituálov a oporných bodov v priestore prejsť „krôčikmi cez celé územie“ (báseň Princíp neistoty, I.).
Pre M. Ferenčuhovú je poézia formou denníka, postupne datuje svoje cesty, tehotenstvo a v zbierke Ohrozený druh materstvo, ktoré rozširuje pôvodnú singulárnu tému o „podvojné“ uvažovanie, za seba a za syna. Spôsob opisu dosahuje novú úroveň konkrétnosti a sústredenosti a umožňuje subjektu navonok sa znovu vytratiť a nechať básnické záznamy hovoriť zaňho. S novou intenzitou sa aktualizuje poetkina „anestetická precíznosť“ (D. Rebro), ktorej sprievodným znakom je presnosť opisu a citová dištancia, pôsobiaca netypicky chladno najmä pri opise vzťahu matky a dieťaťa. Poetka občas prekvapuje nihilistickými zábleskami a celkom pravidelne selektuje obrazy tak, aby evokovali úpadok civilizácie. Záverečná viacdielna rovnomenná báseň zbierky Ohrozený druh vytvára pri autorkiných poetických dispozíciách veľmi presvedčivú antiutópiu, predstavu budúcnosti pre deti plnú obrazov „skazy“, za ktorú nesieme zodpovednosť my, tu a teraz: „pokazili sme takmer všetko. / Posunuli, vychýlili, rozbili, zodrali, / zapratali, zašpinili – / a teraz plombujeme, / narýchlo spúšť / zalievame betónom.“ Táto zbierka okrem iného zreteľnejšie ukazuje, že M. Ferenčuhovej ide pri písaní aj o etický rozmer (máva formu gramatickej osoby „my“), o konfrontáciu dobra a zla, ktorá dopredu nepozná víťaza.
Ján Gavura, 2012
