Vyhľadávanie
Jarné synkopy
Líštičky majú rady teplo
Jar prišla už v zime. Ale opatrne a pomaly ako slimák. Len ti tu zrazu hocičo spod listov z lanskej jesene lezie a vystrkuje zelené rožky, a konáre začínajú puchnúť, ozve sa hrdlička, ale inak, a drozd, pravdaže, ten by sa s vami rozprával úplne do večera, toť sused jedného vycvičil, Deep Purple mu pískal, a ten jeho drozd vraj vždy priletel. Chcel mi to ukázať, lebo veď iba vtedy to platí, no drozd už bol unavený a nepriletel, alebo priletel inde, inému, na iný nápev. Šli sme do Brna. Nie po diaľnici, čo najpomalšie, cez dediny a dedinky, nech vidíme krajinu. Rádio blbne, ale dlho sme s mužom spolu nikde sami neboli, a tak nehovoríme nič, len akoby mi niekto vyťahoval z jamôk oči po krajine. Ešte je sivá a hnedá, piesková a trochu akoby ju zastrel dym, toto všetko sa však onedlho zmení, najskôr slimačím tempom, predstavujem si v zemi tie cibule, tie hľuzy, tie korene, tie prepletiny, uzly a uzgy, vtlačené do ílu, hliny a piesku, do zeme, to biele plesnivé, to hrdzavé a to hnedé, ako sa mení na zelené, larvičky, chrobáky,červíky, aké majú lesklé a hnedé nožičky, aké sú usilovné a statočné, a koľko ich v tej zemi je, ešte je studená, keď som hrabala, všelikde som načrela prstami, cítila som, aká je studená, aj ako vonia, hnedá a čierna spolu, to zelené, čo ešte nie je, to mäkké aj tvrdé, rozmočené, bruškami prstov, ukazovákom, prostredníkom, prstenníkom v zemi, vzorky za nechtami, v aute sme ticho ako vo vajci, obloha sa farbí, deň je hneď a hneď bude aj večer, už sme v Čechách, krajina nevie, že tu má byť hranicou.Vravel syn, raz v Brne do noci uprostred rozhovoru s kamarátmi zakašľal, z okna zakričala teta, choď si kašľať na Slovensko, poďte si k nám niekto zakašľať, spomeniem si na tú tetu, tie koláče mám orátané, nejedz ich, smejeme sa s mužom, daj si minerálku, zaspáva za volantom ako kocúr, keď je takéto slnko a medená krajina, myslím na tú tetu, čo rozozná slovenský kašeľ od českého, usmievam sa, no výhľady sa menia, sme v meste, sivá a medená, a biela, taká mestsky sivá, kostýmová, chcelo by to novú kabelku... Vo štvrti Veveří okolo baraku, na ktorom bola kedysi menovka Jan Skácel, a suseda, čo umývala schody, možná někdy řekla hostům, že básník není doma, šel seprojít, teď jsem s ním mluvila, ale jo, paní doma je, předchvílí jsem ji viděla věšet prádlo...
