Vyhľadávanie
Socialistický realizmus a „domáca cesta“ k nemu
Slová „revolúcia“, „revolučnosť“, „pokrok“, „pokrokovosť“ sú silno frekventovanév básnických a prozaických textoch socialistického realizmu, no v skutočnosti táto doktrína nevznikla ako nástroj revolúcie, „revolučnej premeny spoločnosti“, ako sa vtedy hovorilo, ani „umeleckého pokroku“, ale ako nástroj stabilizácie, zachovania mocenského statu quo.Najkrajnejší umelecký konzervativizmus azákaz akejkoľvek inovatívnosti sú hlavnými znakmi tejto doktríny. Nie náhodou bol socialistický realizmus v Sovietskom zväze inštalovaný až po vyprchaní všetkých avantgardných -izmov (a samovražde Majakovského) a po potlačení tých neavantgardných. Jeho program, aj keď „nie príliš jasný“, bolformulovaný na 1. všezväzovom zjazde sovietskych spisovateľov vMoskve r. 1934 a vymyslel ho – ako inak – J. V. Stalin, rozpracoval A. A. Ždanov a prispel aj Maxim Gorkij. Sprvoti sa objavovali aj variantné názvy „proletársky realizmus“, „revolučný realizmus“, „hrdinský realizmus“ či „romantický realizmus“, no všetky tieto prívlastky sú údajne napokon syntetizované v epitete „socialistický“.
Nástup socialistického realizmu tak koinciduje s nárastom stalinistického teroru a je zároveň jeho súčasťou. V tejto historickej fáze už v Sovietskom zväze nešlo o revolučnú premenu spoločnosti (tá už bola uskutočnená), ale o jej upevnenie. Avantgardné chápanie literatúry ako permanentného atakovania noriem a rozširovania možností literárneho výrazu tu už nemalo miesta, naopak, socialistický realizmus ako norma mal byť znakom i nástrojom stabilizácie systému, budovaného tak, aby tu bol „na večnosť“. Posledné zvyšky revolučného dynamizmu boli nahradené ideovým fundamentalizmom, pričom zdanie progresu (čo je jedno z kľúčových slov komunistickej ideológie) tu mala vyvolávať eskalácia teroru. V literatúre táto eskalácia znamenala ustavičné zjednodušovanie kritérií až po tú najelementárnejšiu úroveň: áno – nie, správne – nesprávne, „náš“ – „cudzí“.
Doktrína socialistického realizmu ako spolučiniteľ upevňovania politickej moci teda nemohla mať v sebe zabudovaný prvok zmeny, premenlivosti, dynamiky, naopak, aj literárny kánon, aj obraz sveta tu mal byť raz a navždy daný. Malo ísť, pravdaže, o „nový svet“, o svet ako projekt, ktorý je v stave zrodu – a umenie malo tomuto zrodu napomáhať, urýchliť ho, ba predbehnúť a svojimi obrazmi fixovať.
Tento utopický prvok („nový svet“) zároveň umožnil teoretikom nachádzať aj predchodcov či pripravovateľov socialistického realizmu – napospol sa nachádzali medzi ideovými „pripravovateľmi“ komunizmu. V dejinách slovenskej literatúry je to najmä tzv. proletárska literatúra, „ako jedna zo základných etáp dlhodobého, dejinne zákonitého procesu premeny slovenskej literatúry na literatúru svojím obsahom i uvedomením socialistickú“.
Z citátu vyplýva, že nielen Stalin a Ždanov, ale aj Šmatlák za hlavný rozlišujúci znak tohto typu literatúry nepovažujú „formu“, ale „obsah“ a „uvedomenie“ (ideológiu). Keďže toto rozlíšenie vychádza z prostredia „teoretikov socialistického realizmu“, treba ho prijať, keďže oni určovali, čo „socialisticko-realistické“ či (neskôr) „socialistické“ je alebo nie je. „Uvedomenie“ (ideológia) určovalo konkrétne „obsahy“ a tie zasa určovali „adekvátnu“ formu. Treba však zároveň dodať, že napriek „večnej platnosti“ poučiek, ideológia sa menila, čím sa menili aj obsahy a forma – zakaždým sa však deklarovala vernosť „princípom“ (marxizmus-leninizmus, socialistický tábor). Akceptovanie tohto princípu, prejavujúce sav rozličných úrovniach textu, bude aj pre nás slúžiť ako základné kritérium pre identifikáciusocialisticko-realistickej poézie. To nám umožňuje zahrnúť do jej rámcov nielen „predchodcov“ (proletárska poézia 20. a 30. rokov 20. storočia), ale aj „udržiavateľov“ (60. roky) a „pokračovateľov“ (70. a 80. roky). Ťažiskom, pravdaže ostávajú päťdesiate roky, presnejšie niečo vyše desaťročie nasledujúce po februári 1948.
Z tohto hľadiska socialistický realizmus rovno do epicentra slovenskej poézie 50. rokov nespadol z neba a nejde ani len o čisto sovietsky import. Pokúsme sa aspoň náčrtkovito zachytiť niekoľko jeho podôb a domácich zdrojov.
1. Za kľúčovú líniu z tohto ohľadu možno považovať už zmienenú tradíciu proletárskej poézie a davistov. Cieľom takto orientovaného písania (o tvorbe môžeme hovoriť len výnimočne) bolo zmeniť svet, išlo teda o tzv. angažovanú poéziu. Na rozdiel od českej medzivojnovej avantgardy, ktorá dokázala opustiť, ba poprieť prvotnú orientáciu proletárskej poézie a vyústila do poetizmu s primárne estetickými ambíciami, na Slovensku ľavicovo orientované básnenie zväčša zotrvalo na báze proletárskej poézie – a tá bola jednak slúžkou politickej doktríny, jednak neumelým výronom prostých veršovníkov vyznávajúcich saz krívd na nich páchaných. Aj davistická poézia (s výnimkou Novomeského tvorby) ostala v zajatí tejto ambivalentnej bojovo-plačlivej modality, atak vo výsledku práve v tomto prostredí možno hovoriť o akejsi zmesi antimeštiackej revolty a predmeštiackej či presnejšie, predmestskej čiže periférnej sentimentality.
2. Na túto líniu nadväzujú noví povojnoví, a najmä pofebruároví autori, ktorí za komunizmus už nebojujú v dialogickom prostredí buržoázno-demokratického štátu, ale kolektívne unisono. Keďže veci sú už rozhodnuté, nejde tu, popravde, o boj, ale o predstieranie boja. Prevažuje rétorické evokovanie bojov minulých (revolučné tradície) a invokovanie budúcich (porážka kapitalistického sveta), kým prítomný „budovateľský“ čas (a zároveň čas komunistického teroru) je vykresľovaný prevažne ako idyla.
Nielen prvá, ale ani druhá línia sa nevyznačuje zvláštnou umeleckou kultivovanosťou – skôr estetickou neumelosťou a poplatnosťou ideovej doktríne. Práve pre tieto vlastnosti možno obe línie považovať za najtypickejšie pre socialistický realizmus.
3. Je tu však aj artistná podoba socialistického realizmu, ktorú najvýraznejšie predstavuje Spievajúce srdce (1952) Vojtecha Mihálika. Variabilnou formálnou podobou (strofickou, veršovou) spoločne s predsa len vynaliezavou (i keď ideovo predvídateľnou) metaforikou sa autor otvorene hlási k domácej „vysokej“ tradícii (Hviezdoslav). V tejto skladbe sa pritom objavujú aj prosté ľudové formy, ktoré tu však dostávajú podobu kvázi citátov, resp. ponášok. Mihálikovská ponáška je pritom priblížením sa k ľudovej tvorivosti zhora – ani nie ako k vzoru, ktorý treba nasledovať, ale ako k východiskovému materiálu, ktorý treba rozvinúť, zdokonaliť a zhodnotiť, t. j. „ideovo“ zužitkovať. To, čo „náš ľud“ v minulosti spontánne a „neuvedomelo“ pripravoval, dostáva z perspektívy historického materializmu konečne zmysel ako východisková etapa na ceste k dokonalosti spoločenskej i umeleckej. Aksa fragmenty ľudovej poézie či alúzie na ňu ocitajú v Mihálikovej kantáte, vzdáva sa im tým pocta, no zároveň sa im pocty aj dostáva: sú povýšené svojou prítomnosťou v skutočnom (a nie iba prostonárodnom) umeleckom diele.
4. Do „jednotného frontu“ socialistickorealistickej literatúry sa však pridali aj starší autori, „poznačení“ literárnou minulosťou. Pravdaže, tejto minulosti sa okázalo zriekajú, no ona predsa len zanecháva svoje stopy aj v ich socialistickom realizme. Rámcovo tu ide o dvojakú minulosť:
a) Prvá vychádza zo symbolistickej tradície, ktorá sa v priebehu dvadsiateho storočia najhlbšie udomácnila v slovenskej poézii. Od tridsiatych rokov sa však (post)symbolistická línia výrazne obohacovala o modernistické či rovno avantgardné básnické postupy. Napriek týmto vplyvom to, čo dovoľuje charakterizovať túto líniu ako postsymbolistickú, je rozvíjanie,a nie rozbíjanie témy. Tematická kontinuita básne, ak ju nebudeme chápať len ako prostú dejovú sukcesiu, je tu zabezpečovaná predovšetkým reflexiou, myšlienkovým sledom.
Môžeme teda popri agitačnej modalite, ktorá je dominantná najmä v prvých dvoch líniách (a je aj konštantnou zložkou poetiky socialistického realizmu vôbec), a tiež popri mihálikovskej oduševnenej, spevavej a lyrickej podobe socialistického realizmu, v tomto poslednom prípade hovoriť o reflexívnom socialistickom realizme (ak to nie je contradictio in adjecto).
b) Druhou, trochu mladšou skupinou autorov „s minulosťou“ sú nadrealisti. Ich literárna minulosť bola vlastne antiliterárna – atakovali ustálené poňatie literatúry a namiesto tematickej kontinuity presadzovali atematickosť, resp. v básni prezentovali disociované prvky vedomia. (Mimochodom, stálo by za to overiť, či namiesto proklamovanej asociatívnosti, ktorá je najmä v slovenskej tradícii vnímaná priam ako zaklínadlo modernej poézie, nešlovnadrealizme skôr o disociatívnosť, o fragmentarizáciu vedomia a o idiomatizáciu, t. j. nekomunikovateľnosť univerza.) Avantgardné pohŕdanie formou priviedlo nadrealistov v čase „budovania socializmu“ akosi prirodzene k formovej (ale i obsahovej) nevyberanosti. Nie však všetkých v rovnakej miere, a tak popri kultivovanejších autoroch z ich radov (Pavel Bunčák) máme tu aj autenticky nekultivovanú tvorbu Rudolfa Fabryho, ktorá hádam najvýraznejšie stelesňuje antiliterárnosť, či skôr ne-literárnosť ako ďalšiu z konštantných zložiek socialistického realizmu.
Oblúkom sa tak vraciame k prvotnému domácemu východisku socialistického realizmu – k proletárskej literatúre so všetkou jej nekultivovanosťou, literárnou intaktnosťou, tvarovou neumelosťou a s mentálnym prostredím chudoby. No kým v sociálnych pomeroch kapitalistického Česko-Slovenska bola obhajoba sveta chudoby nielen pochopiteľná, ale vzhľadom na sociálne ideály (či už štátne alebo komunistické) aj legitímna, v radikálne zmenenom politickom prostredí po roku 1948, kedy sa údajne nastolila „nová spravodlivosť“, sa z pojmu chudoby (proletárskosti, plebejskosti) vytratila ušľachtilosť a stal sa univerzálnym dôvodom, ktorý legitimizoval nielen akékoľvek neetické správanie, ale aj nastoľovanie novej nespravodlivosti, oveľa brutálnejšej ako tej z čias rozkvetu proletárskej literatúry.
Ideologicky diktovanou významovou manipuláciou bola „plebejskej vrstve“ ušľachtilosť nielen prisúdená (čo ani predtým nikto nepopieral), ale stala sa jej výlučným, takpovediac bezpodmienečným vlastníctvom. (Tento proces postupného vyvlastňovania ušľachtilosti v prospech triedy „plebejcov“ môžeme názorne vidieť v Plebejskej košeli Vojtecha Mihálika.) Vytratilo sa tak komplexné, prinajmenšom dvojaspektové chápanie chudoby ako sociálnej situácie, v ktorej sa môžu nielen naplno ukázať a mobilizovať základné kvality ľudskosti, ale ktorá tiež môže viesť k totálnemu regresu ľudskej bytosti (tú druhú možnosť zachytil K. Marx v pojme lumpenproletariát). „Bezbolestné“ a bezzásluhové povýšenie tejto spoločenskej triedy do sféry hodnôt tak oslabilo pojem chudoby o zložku ušľachtilej utopickosti, vedomia náročnosti voči sebe a posilnilo v ňom prvky „nárokovania si“.
Kým v poňatí avantgardy aktuálne utrpenie proletára odôvodňovalo jeho budúci hedonizmus, v prostredí, v ktorom bolo vykorisťovanie údajne zlikvidované, sa jeho bývalé utrpenie stalo manipulatívnym argumentom pre jeho aktuálne privilegovanie. Alebo presnejšie a pravdivejšie: pre privilegovanie hlásateľov tohto privilegovania, čiže aj presocialisticko-realistických básnikov. Pátos avantgardy zdegeneroval na prospechársky kalkul, veľkolepé ilúzie na krátkozrakú vypočítavosť. Hlásanie proletárskosti (chudoby) sa tak stalo jedným z prejavov i činiteľov všeobecného etického regresu. Z etického ohľadu tak už nemáme do činenia s proletárskou, ale lumpenproletárskou literatúrou, ktorá ušľachtilé etické princípy buď manipulatívne zneužíva, alebo o nich už ani nevie.
(Univerzita Komenského v Bratislave, 2017)
